Poľnohospodárske stavby a požiadavky na ich umiestnenie
Poľnohospodárstvo a poľnohospodárske stavby sa vyvíjali po dlhé stáročia. Najprv úzko nadväzovali na obytnú časť, neskôr sa z hygienických dôvodov začali odsúvať na okraje obytnej zástavby. Až pri zakladaní poľnohospodárskych družstiev sa vzdialenosť medzi poľnohospodárskymi objektmi a obytnou zástavbou začala zväčšovať. Ochranné pásma poľnohospodárskych stavieb mali veľký a nezmazateľný vplyv na obraz našej krajiny.
Prevádzkovotechnické a stavebné usporiadanie poľnohospodárskych objektov sa vyvíjalo po stáročia. Vplyvom zrušenia nevoľníctva dochádzalo k parcelácii neefektívnych veľkostatkov a väčšina poľnohospodárskej pôdy bola predávaná roľníkom. Vďaka týmto zmenám prebehla veľká urbanizačná vlna, v historických dokumentoch nazývaná „vnútorná kolonizácia“, ktorá sa prejavila v rozširovaní pôvodných dedín, v obostavaní prístupových ciest, v prestavbe veľkostatkov na menšie jednotky aj v zakladaní nových dedín.
Ďalej sa rozrastala pôdorysná plocha usadlostí a dochádzalo k obsadzovaniu posledných voľných miest v krajine, kde vznikali samoty a malé osady. V 18. storočí tak skončil proces osídľovania našej krajiny. Hospodárske objekty už potom viac-menej nadväzovali na obytnú časť a tvorili s ňou prevádzkový, konštrukčný a architektonický celok.
Z dnešného hľadiska išlo spočiatku o malé objekty s jednoduchým vybavením, ktoré boli v neskoršom období doplňované aj väčšími stavbami so zmiešanou funkčnou náplňou. Poľnohospodárske stavby a ich súbory najskôr úzko nadväzovali na obytné budovy, s ktorými tvorili v rôznych typoch krajiny a v rôznych podmienkach spoločenského vývoja určité špeciálne formy - usadlosti. Poľnohospodárske usadlosti boli súčasťou vidieckych sídiel rôznych typov, ktoré ležali v ťažisku poľnohospodársky využívanej pôdy.
Rozsah pôdy patriacej k poľnohospodárskej usadlosti určovali krajinné a klimatické pomery a ekonomická dostupnosť polí. Poľnohospodárska výroba prebiehala v rámci jednotlivých katastrov. Niektoré ďalšie objekty určené pre poľnohospodárstvo boli pričleňované k bývalým šľachtickým alebo cirkevným reprezentatívnym stavbám. Niektoré budovy boli vystavané osamotene uprostred poľnohospodárskej pôdy. Takto vznikali najmä prvé veľké hospodárske dvory.
Neskôr poľnohospodárska výstavba súvisela s kolektivizáciou
Po druhej svetovej vojne sa sieť vidieckych sídiel nezmenila, sídla sa však začali významovo diferencovať. Na podporu rozvoja poľnohospodárskej výroby bola vykonaná pozemková reforma, pri ktorej bolo rozdelených niekoľko desiatok tisíc hektárov pôdy. Výmera nových usadlostí sa pohybovala od 5 do 15 ha, pre ich usporiadanie sa spracovávali vzorové projekty.
V rokoch 1949-1959 prebiehalo zakladanie, rozvoj a dokončenie I. etapy kolektivizácie. Poľnohospodárska výstavba bola do krajiny umiestňovaná na základe zjednodušenej územnoplánovacej dokumentácie, často aj náhodne. V polovici päťdesiatych rokov sa popri jednotlivých objektoch navrhovali aj štúdie fariem so zmiešanou prevádzkou stavieb živočíšnej a rastlinnej výroby a mechanizačného dvora, z ktorých bola realizovaná iba časť. Prísnejšie hygienické a protipožiarne predpisy zapríčinili väčšie odstupy poľnohospodárskych stavieb od obytnej zástavby, stavalo sa najčastejšie na rovných pozemkoch poľnohospodárskej pôdy. Rozmiestňovanie nových stavieb sa vykonávalo na základe technicko-ekonomických rozborov územia, stajne často nadväzovali aj na staršie skladové objekty pri dedinách, pretože v takýchto prípadoch boli hygienické predpisy miernejšie.
Šesťdesiate a sedemdesiate roky prebehli v znamení zlučovania družstiev do väčších celkov (priemerná veľkosť 500, neskôr 650 ha) a špecializácie výroby. Tým bol položený základ novej koncepcie poľnohospodárskej výroby, tak ako prebiehala do roku 1965. Existujúca sieť poľnohospodárskych stavieb bola v tejto etape doplnená novými objektmi a súbormi budovanými v nadväznosti na vidiecke sídla, aj na doposiaľ voľných miestach v krajine. Pri umiestňovaní stavieb už boli uplatňované určité hygienické predpisy. Medzi obytnými plochami sídiel a poľnohospodárskymi stavbami bolo nutné zachovávať ochranné odstupy (50 - 120 m podľa druhu výroby a jej kapacity), ktoré však neboli potrebne zazeleňované, a tak úplne neplnili svoju funkciu. Ochranné pásma boli požadované medzi niektorými druhmi poľnohospodárskych stavieb navzájom, napr. medzi stavbami pre dobytok a ošípané, medzi stavbami pre dobytok a hydinu, atď. Pôvodná rozptýlená poľnohospodárska výstavba sa postupne zahusťovala a približovala k vidieckym sídlam. V dôsledku prevádzky (hluk, prach, zápach, výskyt baktérií) tieto objekty narúšali pohodu v priľahlých oblastiach obytnej zástavby.
Požiadavky na umiestňovanie stavieb
Od roku 1971 do 1980 boli pre novú výstavbu uvažované závody s kapacitou až 1500 kráv, 4000 ks ostatného hovädzieho dobytka, 20 000 ošípaných a 200 000 sliepok, v odôvodnených prípadoch aj s kapacitami vyššími. Pre také veľké súbory bolo na jednej strane nutné riešiť ich dôslednú zonáciu z hľadiska hygieny práce, veterinárnej ochrany ustajnených zvierat a požiarnej bezpečnosti, na druhej strane bolo žiaduce zväčšovať ich ochranné vzdialenosti v krajine. V roku 1972 preto vyšli záväzné smernice štyroch zainteresovaných ministerstiev, ktoré určovali minimálne rozstupy obytných a výrobných stavieb, spôsob hospodárenia veľkokapacitných súborov, formy likvidácie škodlivín a pod. Nové veľkokapacitné strediská sa v tejto etape budovali na nových pozemkoch, alebo na základe rôznych výnimiek, formou a rozširovanie starších stredísk ležiacich v blízkosti dedín. Tu však nadmerná koncentrácia výroby výrazne narušila obytné prostredie.
Stavby pre hovädzí dobytok
Veľkosť chovu bola do určitej miery limitovaná možnosťami produkcie krmív a možnosťami pôdy absorbovať vyprodukované množstvo hnoja. Neopomenuteľným limitom bola vzdialenosť najbližšej obytnej zóny, ďalej veľkosť, tvar a sklon stavebného pozemku, kapacita vodných zdrojov a ďalšie. Stavby určené dojniciam mali priemerne kapacitu 400 až 800 ks, strediská na odchov teliat od 6 mesiacov veku 800 až 2500 ks, strediská na výkrm hovädzieho dobytka 1000 až 2500 ks. V odôvodnených prípadoch bolo možné budovať v dostatočnej vzdialenosti od súvislej hranice sídiel trvalého významu. Pre novostavby bola určená vzdialenosť 500 m. Táto vzdialenosť sa merala od ustajňovacích objektov, hnojísk a silážnych stavieb. Pre súbory, ktoré vznikali dostavbou k už existujúcim poľnohospodárskych objektom, stanovoval ochrannú vzdialenosť hygienik. Táto vzdialenosť bola menšia a určovala sa aj podľa kapacity, ochranné pásmo sa pohybovalo zhruba medzi 100 a 150 m od obytnej zóny, pre pomocné prevádzky a sklady bolo pásmo stanovené na 50 m.
Stavby pre hydinu
Odstupová vzdialenosť stavieb pre hydinu sa stanovovala v závislosti na možnostiach odbytu a na vzájomnej dopravnej vzdialenosti. Vzhľadom na to, že mali tieto druhy stavieb veľmi vysoké kapacity, ktoré sa pohybovali od 100 000 do 300 000 ks, tak vysoké koncentrácie vyžadovali min. 1 km odstup od hranice súvislej zástavby a najmenej tú istú vzdialenosť medzi sebou a od ostatných stredísk živočíšnej výroby. Nebolo možné ich budovať u sídiel, ani ako dostavby.
Stavby pre ovce
Strediská pre chov oviec sa budovali prevažne v kapacitách 1000 až 2000 ks, v horských lokalitách bývali budované aj strediská menšie, od 400 ks. Strediská pre výkrm jahniat mali obvykle kapacitu nad 1000 ks bolo nevyhnutné dodržiavať ochranný odstup stajní a skladov hnoja od hranice súvislej obytnej zástavby 500 m, u menších stredísk sa dala táto vzdialenosť znížiť na 150 m. Izolovane stojace dvory, alebo stajne hovädzieho dobytka boli pre menšie počty oviec dobre adaptovateľné.
Stavby pre kone
Kapacita stredísk bola rôzna. Malé strediská 20 až 30 koní mohli byť vzdialené 80 až 100 m od hranice súvislej obytnej zástavby, vzdialenosť menších stredísk určoval hygienik. Strediská pre chov koní sa s výhodou dali umiestňovať do starých veľkých dvorcov.
Sklady obilia
Obilninárske strediská nevyžadovali veľké ochranné vzdialenosti od obytných zón min. 50 m, za predpokladu, že sa cestná doprava k nim viedla tak, aby nenarušovala, najmä v zberových špičkách, obytné prostredie.
Po roku 1980 boli v dôsledku dovtedajších skúseností prehodnocované názory na veľkosť stajní najmä u hovädzieho dobytka a ošípaných. Odporúčalo sa prechádzať na menšie kapacity tak, aby sa mohlo viac využiť starších stredísk na modernizáciu a prestavbu a nebolo také nebezpečenstvo narušenia životného prostredia.
Od roku 1989 nebola tejto téme venovaná veľmi veľká pozornosť. Poľnohospodárske prevádzky zostávali (aj zostávajú) väčšinou v pôvodných priestoroch poľnohospodárskych družstiev. Malé súkromné formy poľnohospodárstva sa dokonca v niektorých prípadoch vrátili do pôvodných usadlostí.
Nová výstavba sústredenej poľnohospodárskej výroby bola v prvých rokoch po transformácii v poľnohospodárstve takmer tabu, až v posledných 15 - 20 rokoch dochádza k budovaniu nových objektov najmä pre skladovanie a spracovanie produkcie a objektov pre živočíšnu výrobu, hlavne dojnice. Ako príklad možno uviesť Agrocoop Imeľ, kde sa im podľa vyjadrenie Ing. Alexandra Pastoreka, konateľa spoločnosti, vďaka predvstupovému programu SAPARD podarilo postaviť v roku 2004 dve nové maštale a novú dojáreň. V roku 2021 investovali z vlastných prostriedkov do výstavby nového kravína. K úplnej modernizácii chovu a náhrade posledného viac ako 60 ročného ustajňovacieho priestoru im chýba postaviť posledný objekt. Ak sa im podarí vďaka podanému projektu na PPA uspieť v súťaži o 110 miliónov eur európskych prostriedkov, tak sa stanú unikátom. Ich výroba mlieka bude pravdepodobne najmodernejšia na Slovensku. Nová farma dojníc však bola uvedená do prevádzky aj na PVOD Kočín v roku 2009, novou modernou farmou dojníc sa môže pochváliť aj spoločnosť Agrodan v Koši pri Prievidzi, ktorá bola spustená do prevádzky v roku 2011, v roku 2018 spustili do prevádzky aj novú farmu dojníc na Roľníckom družstve Bzovík v katastri obce Jalšovík v okrese Krupina, a podobných príkladov by sme mohli uviesť aj viac.
Umiestnenie stavieb z hľadiska veterinárnej ochrany hospodárskych zvierat
Hlavnou úlohou veterinárnej ochrany zvierat je zníženie možnosti, alebo pokiaľ možno zamedzenie prenášania nákazy. Nákaza sa môže zo stavieb živočíšnej výroby šíriť vzdušnými prúdmi, ľuďmi, prevážanými zvieratami, dopravnými prostriedkami, alebo z uhynutých zvierat. Ďalej je celý systém založený aj na vlastnej veterinárnej starostlivosti vo vnútri chovu. Zo všetkých týchto dôvodov je nevyhnutné dodržiavať veterinárne ochranné pásma medzi jednotlivými druhmi chovov zvierat. Rozsah týchto pásiem závisí od druhu chovaných zvierat, od počtu kusov v chove a dodržiavania určitého zónovania v súboroch živočíšnej výroby.
Prvky veterinárnej ochrany boli formulované v poslednej dekáde kolektivizácie a spočívali v budovaní tzv. filtračných priechodov z jednej zóny do druhej. K veterinárnej ochrane patrí aj dodržiavanie odstupov od jednotlivých špecializovaných chovov. Tieto odstupy popisovali bývalé normy, napr. v ČR stále platná norma ČSN 73 4501, ktorá stanovuje požiadavky na umiestňovanie stavieb pre hospodárske zvieratá, predovšetkým z hľadiska ich vplyvov na životné prostredie, územno-technické požiadavky na výber staveniska, urbanistické požiadavky na riešenie fariem a pastierskych areálov a základné technické požiadavky na tieto stavby, inžinierske siete a účelové komunikácie fariem, bezpečnosť týchto stavieb, bezpečnosť a hygienu prevádzky.
Odporúčané odstupové vzdialenosti sa vzťahujú predovšetkým na stavby chovov s väčším počtom hospodárskych zvierat a stavby špecializovaných chovov, ako sú šľachtiteľské, rozmnožovacie, liaharenské a pod. Väčším počtom hospodárskych zvierat sa rozumie stavba alebo súbor stavieb, kde súčet všetkých hospodárskych zvierat je alebo presahuje pri hovädzom dobytku a pri koňoch 500 dobytčích jednotiek, pri ošípaných 240 dobytčích jednotiek a pri hydine 120 dobytčích jednotiek.
Odporúčaná odstupová vzdialenosť medzi stavbami chovov rôznych druhov hospodárskych zvierat je 1 km. V chovoch, okrem chovov s väčším počtom zvierat, je možné chovať rôzne druhy zvierat spoločne. Pre stavby s týmito zmiešanými chovmi sa odporúča chovať zvieratá v prevádzkovo a priestorovo oddelených priestoroch.
Odporúčané odstupové vzdialenosti stajní:
- stajne pre ošípané 20 m,
- stajne pre hovädzí dobytok od stajní pre plemenné ošípané 50 m,
- stajne pre hovädzí dobytok od stajní pre hydinu 100 m,
- stajne pre hovädzí dobytok od stajní pre kone 15 m.
Odstupové vzdialenosti stajní s rôznymi kategóriami toho istého druhu zvierat musia zamedziť narušeniu vetrania stajní, hlavne vylúčiť nasávanie odvetrávaného vzduchu z jednej stajne do druhej, čo je podľa merania VÚŽV Praha cca 5 m.
Odporúčané odstupové vzdialenosti stavieb liaharenských chovov hydiny:
- od stavieb ostatných chovov hydiny 1 km,
- od stavieb pre ostatné druhy hospodárskych zvierat 500 m.
Karanténne stajne chovov s väčším počtom zvierat sa zriaďujú zásadne mimo areálu vlastného chovu. Odporúčané odstupové vzdialenosti stavieb živočíšnej výroby od stavieb potravinárskej výroby:
- pri bitúnkoch, kde sa porážajú zvieratá, mliekarne, kde sa spracováva mlieko, alebo vykonáva spracovanie vajec - so spracovaním produktov iba z vlastnej produkcie je odporúčaný rozsah odstupovej vzdialenosti 0 až 50 m,
- pri bitúnkoch, kde sa porážajú zvieratá, mliekarne, kde sa spracováva mlieko, prípadne vajcia bez územného obmedzenia spracovania produktov (aj z iných podnikov) je odporúčaný rozsah odstupovej vzdialenosti 200 m až 1 km.
Rovnaké odstupové vzdialenosti sa odporúčajú aj pri umiestňovaní iných nadväzujúcich potravinárskych prevádzok. Pri navrhovaní odstupových vzdialeností je nutné postupovať individuálne s prihliadnutím na kapacitu stajní, druh zvierat a kapacitu potravinárskej výroby, prevládajúci smer vetra, vzdialenosti od vodných tokov, dopravných ciest, priemyselných podnikov a pod.
Záver
Na Slovensku platila donedávna Vyhláška MŽP SR z 8. júla 2002 č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. V § 53 Poľnohospodárska budova a sklad, stajňa a maštaľ ods. (1) sa píše o tom, že poľnohospodárska budova a sklad, stajňa a maštaľ musia spĺňať hygienické a veterinárne požiadavky, požiadavky požiarnej bezpečnosti, bezpečnosti práce a technických zariadení a požiadavky na energetickú úspornosť. V ods. (2) sa píše, že pri stavbe na chov hospodárskych zvierat sa musia určiť ochranné pásma podľa Zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Ani v jednom z uvedených predpisov sa však nejaké konkrétne čísla z hľadiska umiestňovania poľnohospodárskych stavieb nenachádzajú. Od 01.10. 2023 máme u nás platný Zákon č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní, v ktorom sa taktiež konkrétne odstupové vzdialenosti pre umiestňovanie poľnohospodárskych stavieb neuvádzajú, ale sú tam uvedené odvolávky na rôzne legislatívne predpisy z oblasti ochrany životného prostredia, tak možno v niektorom z nich je to uvedené, no zatiaľ som to nenašiel.
Čo som však našiel je konštatovanie faktu, že viac ako 90 percent hospodárskych objektov živočíšnej výroby bola postavená pred rokom 1989 a vek mnohých stavieb presahuje viac ako 50 rokov. Na to, aby sme reagovali na potrebu zmeny štruktúry rastlinnej výroby, klimatické zmeny a welfare zvierat musíme investovať do nových objektov živočíšnej výroby. Celkovo je na Slovensku v prevádzke len 15 percent moderných ustajňovacích objektov, ktoré môžeme označiť za „vzdušné“. Nejde vždy o nové objekty, ale aj o rekonštruované maštale z minulosti. V rekonštrukcii, prípadne aj výstavbe nových objektov v poľnohospodárstve treba pokračovať, len je potrebné pritom rešpektovať zásady ochrany životného prostredia a zdravia zvierat, ale treba myslieť aj na ľudí, ktorí vo vidieckych oblastiach žijú.