Efektívnosť známych i menej známych opeľovačov a ich ochrana
Opeľovače ako také predstavujú širokú skupinu živočíšnych druhov, z ktorých jednoznačne dominuje hmyz. Opeľovacia schopnosť je charakteristická pre tie druhy, ktorých hlavnou zložkou potravy sú peľ a nektár.
Popri včele medonosnej, ktorá je naprieč svetom najznámejším opeľovačom vôbec, nemožno prehliadnuť tiež iné, rovnako dôležité skupiny, ako sú napríklad samotárske včely, čmeliaky, osy, mravce, motýle, chrobáky, pestrice, muchy, pakomáre, či iné dvojkrídlovce. Hoci sú z územia Slovenska známe desiatky tisíc druhov hmyzu, z pohľadu celkovej biodiverzity je náročné odhadnúť, koľko z nich sa na opeľovaní kvetov podieľa. Prispieva k tomu hlboká neznalosť ekológie množstva z nich ovplyvnená najmä akútnym nedostatkom vedeckých pracovníkov zaoberajúcich sa jednotlivými živočíšnymi skupinami. Aj z toho dôvodu sú všetky vedomosti o vzťahoch opeľovačov a ich životného prostredia previazané z výsledkov odborníkov nielen z našej krajiny, ale aj z medzinárodnej spolupráce v prostredí celej Európy, či sveta. Popri včele medonosnej sa posledné roky najviac diskutuje práve o jej samotársky žijúcich príbuzných. V rámci územia Slovenska je v súčasnosti známych niečo vyše 930 druhov skupiny Apoidea, resp. 185 druhov včelovitých (Apidae). Odhaduje sa, že približne desatina druhov v našej faune akosi stále uniká očiam entomológov.
Známe i menej známe druhy opeľovačov plnia v rámci ekosystému nenahraditeľnú úlohu, ktorá ovplyvňuje nielen diverzitu divo rastúcich rastlín, ale v globálnej miere i rastlinnú výrobu v rámci poľnohospodárstva. Medzi plodiny závislé od opeľovania hmyzom patria najmä ovocné dreviny, napríklad čerešne, marhule, či jablone. Okrem nich sú to i jahody, čučoriedky, tekvice, uhorky, rôzne druhy byliniek, ale i okrasné rastliny. Podieľajú sa na udržiavaní ekologickej stability v prostredí, ale tiež stabilite potravových reťazcov.
Za posledné desaťročie sledujeme čoraz väčší záujem verejnosti o ekológiu jednotlivých skupín opeľovačov, ktorý je pravdepodobne ovplyvnený obavami z poklesu ich biodiverzity a možného oslabenia opeľovacích ekosystémových služieb. Miera úrody poľnohospodárskych plodín či ovocných drevín totiž nesúvisí len s početnosťou opeľovačov, ale aj s ich druhovým zastúpením. Jednoducho povedané - čím je v danom spoločenstve zastúpených viac druhov hmyzu s opeľovacou schopnosťou, tým môže byť úroda vyššia a stabilnejšia. Je preto dôležité neustále zdôrazňovať podporu a ochranu nielen domestikovanej včely medonosnej, ale i voľne žijúcich opeľovačov, ktoré sú v procese opeľovania nenahraditeľným článkom.
Včela medonosná vs. iné druhy hmyzích opeľovačov
Nielen odborníci, ale určite aj mnohí pestovatelia si často kladú pomerne zložitú otázku, či je možné porovnávať efektivitu jednotlivých skupín opeľovačov t.j. zhodnotiť ich funkciu a mieru významnosti pri opeľovaní napríklad ovocných drevín alebo poľnohospodárskych plodín. V súčasnosti ide o pomerne diskutovanú tému, kde sa často stretávajú hospodári, vedci, včelári a iné záujmové skupiny. Mnohé názory však narážajú na subjektívne tvrdenia, ktoré len ťažko argumentovať priamym pozorovaním, či meraním. Aby problematika opeľovačov neskĺzla do kontroverznej roviny, je vhodnejšie sa držať výsledkov štúdií publikovaných v relevantných vedeckých časopisoch, ktoré sú v konečnom dôsledku nezávisle potvrdzované aj v praxi. Typickou predstavou verejnosti je, že ak by včela medonosná v kultúrnej krajine vyhynula, opeľovanie ako ekosystémová služba skolabuje. Základné ekologické princípy však hovoria, že ak jeden druh vyradíme (alebo pridáme), iné druhy sa adekvátne namnožia (alebo ubudnú). To sa však nemusí stretnúť s dostatočnou efektivitou pre potreby hospodáriaceho človeka – najmä v prípade Slovenska, kde lokálne pestrú krajinnú mozaiku striedajú nekonečné lány repky olejnej, kukurice, či pšenice. Výhodou včely medonosnej v takomto priestore je, že má veľký domovský okrsok a uprednostňuje veľké a výdatné zdroje potravy. Pomáha jej k tomu najmä vzájomná komunikácia v podobe „včelích tancov“ umožňujúca rýchlo nájsť a využívať masové zdroje potravy napr. nárazovo kvitnúce monokultúry. Neprekáža jej preto zalietavať hlboko do poľa, napokon náklad nektáru a peľu znáša nazad k jedinému hniezdu.
Opakom toho sú samotárske druhy včiel, ktoré majú malé domovské okrsky a prednostne opelia okolie svojho hniezda. To isté pole preto opelia najmä v jeho okrajových častiach. Mnohé štúdie potvrdili, že hoci je hustota včiel v takomto poli viac-menej rovnaká, úroda situovaná bližšie k prírodným stanovištiam býva vyššia – práve vďaka aktivite divo žijúcich opeľovačov. Strata prírode blízkych prvkov v podobe remízok, alejí, pastvín, či kosených lúk tak nielenže priamo decimuje populácie hmyzu, ale aj opeľovacích služieb s nimi spojených. V sadoch nie je situácia iná. Afinita včiel medonosných monoflorálne navštevovať ľahko dostupné zdroje potravy je pre hospodárov dobre známa a aj z toho dôvodu sa do sadov včelstvá kočujú až v čase, kedy je porast zakvitnutý na aspoň 30 %. V opačnom prípade by hrozilo, že by sa včely zalietali do okolia a nie do ovocného sadu. Skúsenosti, tak ako aj pokusy ukazujú, že včelie úle v ovocnom sade nemusia predstavovať až taký významný benefit na úrode. Robotnice včiel medonosných majú tendenciu navštevovať jeden strom a kým na ňom nachádzajú zdroj potravy, nemajú dôvod vyhľadávať iný. Prenesú tak väčší podiel peľu v rámci toho istého stromu, čoho výsledkom je nechcené samoopelenie.
Čmeliaky naopak lietajú pomerne chaoticky a často striedajú nie len samotné stromy, ale aj rady stromov v sadoch. Podobný efekt vzniká aj v prípade samotárskych včiel, kde každý jedinec zbiera peľ sám pre seba resp. buduje samostatné hniezdo. To spôsobuje, že jednotlivé samotárky opeľujú sad z rôznych smerov resp. v rôznych trajektóriách letov, čo dopomáha distribúcii peľu naprieč celým ekosystémom.
|
Obr. 1: Samotárska osa Scolia hirta |
|
Obr. 2: Čmeliak na zakvitnutom rozchodníku |
Včela medonosná je zároveň veľmi efektívny zberač peľu. Táto pracovitosť sa odráža aj na dlhšom čase, ktorý strávi na samotnom kvete. Na ovocnom strome jej trvá prestriedať asi 7 kvetov za minútu, kým taký čmeliak zvládne aj 14 kvetov. V tomto kontexte aj iný fenomén, ktorý v konečnom dôsledku nemusí hospodárom až tak hrať do karát. Veľké množstvo včiel medonosných v sade môže zbierať toľko peľu z kvetov, až ich v rámci konkurenčných vzťahov spraví málo atraktívnymi pre iné druhy opeľovačov, ktoré následne cielene vyhľadávajú iné zdroje potravy. Paradoxne tak môže nastať nižšia opelivosť.
|
Obr. 3: Pestrica Eristalis tenax |
|
Obr. 4: Najväčší druh samotárskej včely Xylocopa |
Tieto javy však vyžadujú bližšie a opakované vedecké preskúmanie, aby mohli byť potvrdené. Pokiaľ by sme zhrnuli základné návyky pre každého hospodára, boli by to tieto:
- dbať na tvorbu a ochranu prírode blízkych stanovíšť v okolitom regióne v snahe podporiť biotu a život hmyzu vrátane divo žijúcich opeľovačov;
- vytvárať podmienky v sade tak, aby v ňom počas celého roka nachádzali bezpečné útočisko samotárske druhy včiel, čmeliaky, ale aj včela medonosná;
- využívať včelstvá v primeranej miere, aby zbytočne nedochádzalo ku konkurenčnému vytláčaniu vplyvu ostatných druhov opeľovačov.
Okrem uvedených troch základných zásad správneho hospodárenia, je dôležité myslieť aj na ďalšie ochranné opatrenia a rady, ktoré uvádzame v nasledujúcich bodoch:
Zodpovednosť pri aplikácii jednotlivých druhov pesticídov
V prípade, ak nie je možné vylúčiť, resp. obmedziť používanie pesticídov, je dôležité konať mimoriadne zodpovedne pri ich používaní. Patrí sem najmä rešpektovanie zásad aplikácie, ktoré sú spolu s potenciálnymi rizikami uvedené na etiketách prípravkov. Cieľom jednotlivých opatrení je zamedziť vzniku negatívnych efektov nielen na populácie včely medonosnej a divo žijúcich opeľovačov, ale tiež iných tzv. necieľových užitočných článkonožcov. Tam zaraďujeme pomimo opeľovače napr. vybrané druhy lienok a ostatných dravých chrobákov, pavúkovcov, ale aj dážďoviek a ďalšej pôdnej fauny.
Častokrát sa stretávame s nesprávnou aplikáciou, ktorú praktizujú nielen profesionálni hospodári, ale tiež tzv. drobní pestovatelia. Tá sa môže odrážať v rôznych úrovniach chemizácie prostredia. Ktoré z nich môžeme zaradiť medzi najrizikovejšie? Problém nastáva už aj pri nevhodnej aplikácii herbicídov, ktoré zdanlivo nemajú s témou opeľovačov veľa spoločného. Z pohľadu hospodára je ich úloha jednoduchá – eliminácia buriny. Z pohľadu prírody však ide o bezprecedentný zásah do zloženia rastlinných spoločenstiev, kde jednotlivé druhy rastlín sú potravnými zdrojmi pre biotu hmyzu. Znížením biodiverzity flóry tak zákonite opúšťajú ekosystém aj všetky organizmy, ktoré z nej mali benefit.
Ďalším príkladom môže byť kombinované použitie jednotlivých druhov pesticídov, čím sa môže kumulatívne zvyšovať letálny účinok na hmyz. Najčastejšie ide o aplikáciu insekticídu alebo akaricídu s iným druhom prípravku. Riziko sa tiež zvyšuje pri aplikácii pesticídov v skleníkoch. V porovnaní s vonkajším prostredím tam dochádza k zvýšenej koncentrácii účinnej látky v prostredí a teda aj vplyvu na exponované organizmy. Ak sú v skleníkoch cielene vysadené čmeliaky, ktoré sa využívajú na opeľovanie skleníkových plodín, je potrebné využiť techniky k zamedzeniu nechcených strát. Uvedeným problémom možno predísť aj zavedením integrovaných postupov modernej biologickej ochrany proti škodcom. Základom je starostlivé zváženie všetkých rizík a prijatie opatrení najšetrnejších k prírode. Príkladom je pre pestovateľov viniča a ovocných stromov dobre známy dravý roztoč Typhlodromus pyri z čeľade Phytoseiidae. Ten vchádza do spoločenstva ako prirodzený predátor nechcených organizmov. Aktívne decimuje populácie fytofágnych roztočov zo skupiny hálkovcov; mladšie vývinové štádiá strapiek a iných drobných hmyzích škodcov. Nakoľko ich početnosť odzrkadlí veľkosť zdrojov potravy, nestanú sa pre ekosystém záťažou. V prípade, ak sa rozhodnete využiť bioregulačnú pomoc roztoča T. pyri, alebo iného užitočného organizmu, dbajte tiež na používanie výlučne netoxických prípravkov na ochranu rastlín. Na záver môžeme povedať, že podporou tzv. IPM (integrated pest management = integrovaný manažment škodcov) je možno dosahovať rovnaké výsledky hospodárenia s výrazne menším impaktom na okolité životné prostredie. Na jednej strane podporíme rozmnoženie prirodzeného nepriateľa rovno niekoľkých poľnohospodárskych škodcov, na druhej strane týmto krokom nepriamo ovplyvňujeme a zabezpečíme i ochranu opeľovačov, ktoré použitím šetrnejších metód nebudú vystavené vplyvu toxických látok.
Podpora autochtónnych (pôvodných) druhov rastlín a drevín, výsev ich zmesi a výsev druhov, ktoré budú v rámci sezóny kvitnúť postupne
V posledných rokoch sledujeme trend vysievania kupovaných lúčnych zmesí, ktorých cieľom je skrášliť nielen prostredie záhrad, ale aj plôch vo voľnej krajine. Okrem toho je najčastejšou víziou zlepšiť prostredie pre život hmyzu tak, aby mal dostatok kvetov na opeľovanie. Podobný rozmer naberajú aj výsevy lúčnych zmesí v priestore sadov a iných hospodárskych kultúr. Ovplyvnení krásnymi obalmi s farebnými kvetmi však nastáva problém, na ktorý čoraz viac upozorňujú botanici a iní biológovia. V baleniach s nejasným pôvodom sa často vyskytujú i semená druhov rastlín, ktoré v našej flóre nenachádzame, majú oproti pôvodným druhom výrazne odlišnú genetiku, ba dokonca majú invázny potenciál. Môžu tam byť primiešané nechcene, ale aj zámerne – napríklad z dôvodu, že ide o druhy disponujúce vyššou farebnou variabilitou, alebo dlhšou dobou kvitnutia. A to sú pre zákazníka žiadané parametre. Hoci slovenská legislatíva vedie zoznam inváznych druhov rastlín, je každému jasné, že nie je konečný a nové druhy rastlín vyskytujúce sa v Ázií, Severnej Amerike, či na severe Afriky v zmesiach semien sa môžu stať pre našu prírodu len ďalším problémom v budúcnosti.
Paradoxne sa v zmesiach vyskytujú aj druhy, ktoré sú u nás vzácne a chránené zákonom. Mohlo by sa zdať, že v tomto prípade by bol ich výsev až žiaduci, no opak je pravdou. Práve odlišná genetika týchto rastlín môže spôsobiť, že prípadná hybridizácia s našimi populáciami vytvorí nové formy so slabšími adaptáciami pre lokálne ekologické podmienky, čo v konečnom dôsledku môže spôsobiť ich zánik. Je jasné, že bežný užívateľ nemá bez hlbokých botanických znalostí šancu rozoznať tieto kvalitatívne vlastnosti vysievanej zmesi. Pri kúpe je v prvom rade dobré vyberať také produkty, kde je jasné, akú zmes akých druhov rastlín balenie obsahuje. Následne je odporúčané sa zamerať na zmesi semien čo možno regionálne najbližšie k miestu výsevu. Nevhodné je tak vysievať semená s pôvodom z ďalekého zahraničia. V tomto prípade sa odporúča výsev iba v záhradách napr. v intraviláne obce s dôrazom na zamedzenie prípadného šírenia sa vzplanutých rastlín do okolia.
Ak sa rozhodneme úmyselne dotvárať vegetáciu výsadbou, snažíme sa okrem pôvodných druhov rastlín voliť hlavne také kombinácie druhov, ktoré zabezpečia kvitnutie od skorej jari až do neskorej jesene. Zabezpečíme tak, že hmyz a/alebo aspoň menej ekologicky náročné druhy si nájdu zdroj potravy aj v čase dlhodobo nepriaznivého počasia (sucho) alebo keď z rôznych dôvodov kvitne v okolí málo pôvodných druhov rastlín.
Najistejšou metódou je podporiť faunu hmyzu vhodným manažmentom prirodzeného lúčneho podrastu. Ten udržujeme šetrnou kosbou, ktorú sa snažíme praktizovať tzv. mozaikovitým spôsobom. Typická plošná kosba spôsobuje, že hmyz a iné živočíchy zažívajú masívny úbytok zdroju potravy, ktorý si nedokáže v tesnom okolí nahradiť. Pri mozaikovej kosbe kosíme s odstupom niekoľkých týždňov vždy inú časť napr. tretinu porastu, čím zabezpečíme výrazne rôznorodejšie prostredie pre väčšiu druhovú škálu hmyzu, vrátane opeľovačov. Prostredie s nízkou rôznorodosťou prostredia môže byť pre mnohé opeľovače bariérou, cez ktorú nie sú ochotné migrovať resp. ho trvalo osídliť. Práve udržiavanie porastov pôvodnej, hoc ruderálnej flóry veľmi pozitívne vplýva na biodiverzitu hmyzu, napokon je s nimi ekologicky najlepšie previazaná. Veľký dôraz treba dávať najmä na zamedzovanie šíreniu inváznych druhov rastlín, ktoré výrazným spôsobom degradujú spoločenstvá rastlín a s nimi aj biodiverzitu hmyzu.
Tvorba špecifických prostredí láka i konkrétne druhy opeľovačov
Ľudia majú od nepamäti tendencie všetko upratovať akoby podľa pravítka. Určíme, kde bude les, kde bude trávnik a kde oraná pôda. Takto striktne oddelené biotopy však v prirodzených ekosystémoch nachádzame len veľmi zriedka. Príroda miluje dynamiku a preto nie je prekvapivé, že širokú škálu hmyzích druhov nachádzame práve na okrajoch biotopov (v tzv. ekotónoch), či na rozrušených stanovištiach. Niekedy stačí ozaj málo a aj nepatrný zásah na pozemku sa môže premeniť na oázu života.
Život hmyzích opeľovačov možno okrem starostlivosti o vegetáciu podporiť aj tvorbou podmienok podporujúcich ich hniezdenie. Príkladom je malá mokraď, mláka, či iné prirodzené napájadlo s vodou a vlhkou pôdou. Tá nielen že zabezpečí hmyzu dostatočný príjem tekutín v čase dlhotrvajúceho sucha, ale hlavne poskytne drahocenný materiál pri tvorbe hlinených častí hniezd samotárskych včiel, či iných blanokrídlovcov. Využívajú ho napríklad včely murárky (rod Osmia), ktoré síce hniezdia v dutinách v dreve a murive, no jednotlivé priečky vo vnútri hniezd predeľujú tenkými stenami zo zmesi vlhkej pôdy a vlastných slín. Pokiaľ obdobný zdroj blata v blízkom okolí nenachádzajú, spotrebúvajú omnoho viac energie na jeho hľadanie. O to menej energie im potom zvýši na opeľovanie.
|
Obr. 5: Samotárska včela rodu Osmia zbiera blato na stavbu hniezda |
Ak sa rozhodneme na pozemku dotvárať napájadlá pre hmyz, musíme si dávať pozor, aby bol prechod do vodného prostredia plynulý. Zamedzíme tak zbytočnému úhynu utopením. Miesta s udupaným resp. obnaženým pôdnym krytom a piesčitou, či hlinitou pôdou naopak ocenia v zemi hniezdiace druhy samotárskych včiel. Ak máme svahovitý pozemok, možno miestami vytvoriť takto obnažené substráty vytváraním kolmých stien, do ktorých si rady svoje hniezdna hĺbia. Treba ich však vytvárať na slnečných stanovištiach, nakoľko ide zväčša o teplomilné živočíchy a hniezdeniu v tieni sa vyhýbajú.
V neposlednom rade je ponechávanie mŕtveho dreva na samovoľný rozklad. Týka sa to najmä padnutých konárov, či stále stojacich mŕtvych stromov, ktoré osvetľuje slnko. Malé dutiny vytvorené drevokazným hmyzom sú ideálnym priestorom pre život drobnejších druhov opeľovačov, tak ako aj nášho najväčšieho druhu samotárskej včely vôbec – drevára fialového (Xylocopa violacea).
Vybudovanie hmyzieho domčeka
Hmyzie hotely sú fenomén, ktorý nachádza svoje uplatnenie nie len pri edukácii detí v priestoroch školských dvorov, ale aj pri pestovaní. Ide o objekt, ktorý sa svojou konštrukciou snaží do istej miery nahrádzať prirodzené útočiská hmyzu. Môžu byť vytvorené tak, aby v nich hniezdilo účelovo iba niekoľko, prípadne čo možno najviac druhov samotárskych včiel a iného hmyzu. Doterajšie skúsenosti ukazujú, že pri výbere veľkosti hmyzieho hotela je vhodnejšie použiť sériu menších objektov, než jeden veľký. Dôvodom je hygiena, kedy sa megalomanské hmyzie hotely stávajú nie len epicentrom biodiverzity jeho obyvateľov, ale aj ich parazitov. Ak už aj máme ambície stavať väčšie objekty, je vhodné ich členiť čo možno najrôznorodejšími materiálmi a typmi úkrytov.
Najčastejšie používame rôzne drevo listnatých drevín – nemorené, ani nijak chemicky ošetrené. Dobrou voľbou je využiť klátiky driev, či guľatinu. Do nej úmyselne vŕtame diery o rôznych priemeroch a hĺbkach. Drobné druhy samotárskych včiel zahniezdia aj v priemeroch 3 milimetre, naopak, väčšie druhy (napr. rod Osmia) využíva otvory široké 8 až 10 milimetrov a hlboké minimálne 5 centimetrov. Hĺbku uprednostňujeme čo možno najhlbšiu, napokon pri plytkých dierach vzniká prevažne plod samcov. Pri vŕtaní si dáme pozor na to, aby vo vnútri dier nevytŕčali triesky. Tie môžu včelám poškodiť krídla a dožívajú sa potom menej. Dávame súbežne pozor na to, aby sa nám diery vo vnútri dreva nepretínali – takéto dutiny, tak ako aj popraskané drevo samotárske včely osídľujú len veľmi neochotne. Dutiny v dreve imitujú diery po larvách chrobákov, ktoré nachádzame na suchých stromoch po obnažení kôry.
Skvelým materiálom sú aj duté steblá rastlín, najmä trstiny, bambusu, či pohánkovca. Tie sa snažíme vkladať do hmyzieho hotela tak, aby ústili čo možno najdlhšou dutinou von. Trstina má z tejto skupiny zväčša najnižšiu životnosť a po troch rokoch je potrebné ju čiastočne meniť. Vkladáme aj pálenú tehlu, do ktorej rovnako vŕtame hniezdne otvory, prípadne zoženieme takú, ktorá už rôzne dutiny obsahuje. Pórobetónové tvárnice nie sú vhodné, keďže sú prašné a včely si nevedia príliš rady s jeho nasiakavosťou.
|
Obr. 6: Samotárska včela rodu Osmia vstupuje do dutiny v hmyzom domčeku so zásobami peľu |
Väčšie medzery môžeme vyplniť šiškami, bridlicami, škridlami, vetvičkami či slamou. Tie môžu slúžiť nie len na úspešné hniezdenie samotárok, ale aj na zimovanie užitočného hmyzu. Každý hmyzí hotel by mal mať striešku, ktorá ho ochráni pred zlým počasím. Zabráni sa tak aj degradácii použitého materiálu. Stavba by mala byť umiestnená na svetlom stanovišti, ideálne v rozptýlenom svetle, alebo v prostredí s doobedňajším slnkom. Celodenný úpek môže byť v lete pre plod hmyzu fatálny a radšej sa mu pri menších hmyzích hoteloch vyvarujeme. Steny hmyzích hotelov je vhodné prekryť pletivom, ktoré zabraňujú jeho ničeniu vtákmi a inými živočíchmi. Volíme väčšie rozmery očiek, aby sa zabránilo zbytočnému narážaniu včielok doň. Obyvatelia hmyzieho hotela sú pomerne šikovné v jeho objavovaní, preto je ho možné postaviť či už priamo v sade, tak ako aj pri domoch. Zo skúseností autora textu ho úspešne vo veľkých počtoch osídlia aj na 4. poschodí panelového domu.
Častou otázkou je, či treba výplň hmyzieho hotela časom meniť. Názory rôznych autorov sa na túto tému menia, no v zásade platí, že každý nový obyvateľ dutiny si ju vie pomerne dobre vyčistiť tak, ako je to v prírode prirodzené. Platí to najmä v prípade tehiel, či driev, ktoré je možné držať v objekte dlhodobo. Steblá rastlín a iné súčasti je však vhodné aspoň čiastočne meniť každých tri až päť rokov. Netreba sa obávať, ak prvý rok je obsadenosť hmyzieho hotela nízka. Chvíľu trvá, kým použité materiály „zvetrajú“, najmä ak ide o čerstvejšie drevo. Najsilnejšiu obsadenosť majú hmyzie hotely zväčša v ich druhom až tretom roku. Závisí aj od obdobia, kedy boli postavené. V zásade platí, že hmyzí hotel je možné postaviť v hociktorom období v roku a nikdy nie je neskoro. Tie najväčšie resp. najlepšie pozorovateľné druhy však lietajú zvyčajne v období marec-júl, a preto stavba vybudovaná koncom leta nemusí budiť dojem vysokej aktivity.
Hmyzí hotel môže osídliť desiatky druhov hmyzu, prevažne blanokrídlovcov. Možno spomenúť tie najbežnejšie. Veľmi hojná je tmavo sfarbená včielka druhu Hylaeus communis, ktorá meria 5 až 7 milimetrov. Hniezda zakladá v dierach v dreve s priemerom do 4 mm. Osídľuje nie len sady, ale aj mestské prostredie. Veľmi žiadané sú včielky z čeľade Megachilidae, kde nachádzame aj malé, tak ako aj veľmi veľké druhy. Charakteristické je pre nich umiestnenie peľozberného aparátu na spodnej strane bruška. Peľ zberajú tak, že vrtia bruškom pomedzi tyčinky kvetov. Počas tohto procesu im peľ aj výrazne opadáva, čoho výsledkom je dobré opelenie kvetov. Patrí sem napríklad výrazná, až 18 mm veľká vlnárka obyčajná (Anthidium manicatum) hniezdiaca v dutinách v dreve, tak ako aj v dierach vytvorených v tehlách. Najdrobnejšie dutinky v hmyzom hoteli vyplnia včielky druhu Chelostoma florisomne, ktoré prednostne opeľujú žlto sfarbené kvety v bylinnom podraste. Azda najznámejšie sú jarné druhy hrdzavo sfarbených včielok Osmia bicornis a Osmia cornuta. Patria k dôležitým opeľovačom ovocných stromov. Hniezda zakladajú v dutinách dreva, ktoré následne uzatvárajú hlinou. Bežné sú aj čalúnice (Megachile), najmä stredne veľké druhy ako napr. Megachile centuncularis a Megachile versicolor.
Vhodne postavený hmyzí hotel vyžaduje minimálnu opateru. Počas zimy je možné ho ponechať napospas osudu, nakoľko hmyz v ňom je zvyčajne dobre ukrytý aj pred nástrahami mrazivých fujavíc. Ako už bolo spomenuté, v blízkosti hmyzieho hotela je odporúčané budovať aj jednoduché vlhčiny a napájadlá s vodou, aby obyvatelia hmyzieho hotela, no aj iné živočíchy nestrádali počas suchších období v roku. Hmyzí hotel sa môže stať v takomto stave vášňou, podobne ako včelárenie, alebo pestovanie samotné. Skúste a zistíte, že niet pôsobivejších pohľadov pri rannej káve, ako pohľad na bujnejúci život v kúsku prírody, kde hospodárite.
