Karanténni škodcovia a choroby poľných plodín EÚ
Méra Bactericera cockerelli je významný škodca rastlín z čeľade Solanaceae.Pochádza z juhozápadu USA a Mexika.
Škodcu je možné nájsť predovšetkým na rastlinách čeľade ľuľkovitých (Solanaceae). Napáda,rozmnožuje sa a vyvíja sa na rôznych kultivovaných a zaburinených rastlinných druhoch, vrátane kultúrnych rastlín, ako sú zemiaky (Solanum tuberosum), rajčiak (Solanum lycopersicum), paprika (Capsicum annuum), baklažán ( Solanum melongena) a tabak (Nicotiana tabacum) a iné plodiny ako ľuľok (Solanum spp.), a goji (Lycium spp.). Množí a vyvíja sa na niektorých druhoch pupencovitých (Convolvulaceae), vrátane pupenca roľného (Convolvulus arvensis) a sladkých zemiakov– batátov (Ipomoea batatas).
|
Obr. 1: Bactericera cockerelli – méra |
Napadnuté rastliny zemiakov a rajčiakov sú zakrpatené. Vytvára sa menší počet drobnejších plodov a hľúz,ktoré môžu byť aj deformované. Listy žltnú, sfarbujú sa na fialovo a okraje listov sa stáčajú dohora. Internódia listov sú skrátené a zhrubnuté. Na rastlinách zemiaka vznikajú v pazuchách listov vzdušné hľuzy. Rastliny môžu aj odumierať. Úroda je nízka. Larvy aj dospelci produkujú typické belavé exkrementy, ktoré zostávajú na listoch a ďalších častiach rastliny. Optimálne podmienky pre vývin sú 27 °C,pri 32 °C sa znižuje prežívanie, liahnutie a kladenie vajíčok a úplne sa zastavuje pri teplote 35 °C. Jedna generácia sa vyvinie za 3-5 týždňov, v závislosti od teploty. Počet generácií sa v rámci regiónov značne odlišuje, zvyčajne v rozmedzí 3-7 generácií. Dospelce sú malé, merajú okolo 2,5 - 2,75 mm. Veľmi sa podobajú na malé cikády, pretože majú sklonené krídla pozdĺž tela do tvaru strechy. Majú 2 páry čírych krídel, predný pár je väčší ako zadný pár. Tykadlá dlhé ako hruď. Na hlave a brušku má biele alebo žlté pásiky a belavé pásiky na prvom a poslednom segmente bruška. Tieto biele pásiky sú charakteristické pre Bactericera cockerelli, najmä široký, priečny biely pruh na prvom brušnom segmente a biely pásik v tvare ,,obráteného V“ na poslednom segmente. Nedospelé štádiá sa nehýbu, nie sú schopné aktívne sa rozptyľovať. Dospelce sú aktívne, vedia dobre lietať a v prípade nebezpečenstva ihneď odskočia. Presun rôznych štádií tohto škodcu na dlhé vzdialenosti je možný prostredníctvom komerčne dostupných rastlín z čeľade ľuľkovitých (Solanaceae), ktoré predstavujú ich hlavných hostiteľov. Žiadne životné štádium B.cockerelli nie je viazané k zemiakovým hľuzám alebo pôde.
|
Obr. 2: Porast zemiakov poškodený Bactericera cockerelli |
Sivkavec kukuričný (Spodoptera frugiperda) je polyfágny škodca. Hlavnými hostiteľskými druhmi sú rastliny z čeľade lipnicovité (Poaceae) – trávy, kukurica, ryža, cirok a cukrová trstina. Škodca bol pozorovaný aj na rastlinách z čeľade kapustovité (Brassicaceae),tekvicovité (Cucurbitaceae), lucerne, cibuli, fazuli, sladkých zemiakoch, rajčiakoch a rôznych druhoch z čeľade ľuľkovitých (Solanaceae) (baklažán, ľuľok veľkoplodý, paprika, tabak). Spodoptera frugiperda je tropický a subtropický druh, ktorý pravidelne migruje do chladnejších regiónov počas leta.
|
Obr. 3: Sivkavec kukuričný (Spodoptera frugiperda)-imágo |
Kukuričné listy sú zožraté, majú poškodené okraje, možno na nich pozorovať larválny trus. Mladé larvy skeletonizujú listovú plochu medzi žilami. Rastliny do veku 30 dní môžu byť na báze odhryznuté činnosťou veľkých lariev, teda húseníc. Staršie rastliny môžu mať klasy napadnuté larvami, ktoré vŕtajú do zŕn kukurice. Na rastlinách rajčín môžu byť púčiky a vegetačné vrcholy zožraté a plody poprepichované.
Vajíčka Spodoptera frugiperda bývajú prilepené k povrchu listu v skupinách po 100 – 300 kusov, niekedy v dvoch vrstvách.Samička kladie vajíčka v noci, zvyčajne na spodnú stranu nižšie umiestnených listov. K liahnutiu dochádza po 2-10 dňoch. Larva Spodoptera frugiperda je veľmi odlišná od iných lariev z rodu Spodoptera. Mladé larvy sú zeleného alebo hnedého sfarbenia. Väčšie larvy sa stávajú kanibalmi.
|
Obr. 4: Sivkavec kukuričný (Spodoptera frugiperda)-imágo |
Vývoj prechádza cez 6 instarov a v závislosti od podmienok (potrava a teplota prostredia), môže vývoj cez všetkých 6 instarov trvať 14 – 21 dní. Väčšie larvy sú nočnými živočíchmi až do zakuklenia a dorastajú do dĺžky 30 – 40 mm. V poslednom instare majú variabilné sfarbenie: od ružovej cez žltú, olivovú, hnedú, matnú sivú až úplne čiernu. Štádium kukly trvá 9-13 dní. Kokóny sa nachádzajú v zemi alebo medzi listami hostiteľských rastlín. Dospelcom je sivo-hnedá až hrdzavo-hnedá mora s rozpätím krídel 32-38 mm. Samička je v porovnaní so samcom väčšia.Život dospelca trvá približne 12 – 14 dní. Škodca je udomácnený v južných regiónoch Severnej Ameriky. Cez leto migruje cez USA do južnej Kanady. Rozšírený je v Strednej Amerike, Karibiku a Južnej Amerike. Od roku 2016 bol nájdený aj v Afrike s prienikmi v Benine, Nigérií, Togu, Sv.Tomášovi a Princovom ostrove. Škodca bol v minulosti notifikovaný na paprikách, rajčinách, momordike pri dovoze z tretích krajín, teda existuje riziko rozšírenia prostredníctvom obchodu aj do EÚ. Všetky štádiá Spodoptera frugiperda sú zvyčajne usmrtené pri teplotách pod 0°C.
Karanténne sú aj Spodoptera litura a Spodoptera ornithogalli. Napádajú široké spektrum jednoklíčnolistových aj dvojklíčnolistových rastlín.
Baktériová krúžkovitosť zemiaka - Clavibacter sepedonicus
V oblasti rozšírenia choroby dosiahli straty na úrode a počas skladovania 15-40%. Straty sú spôsobené neklíčivosťou, menším počtom hľúz v trse, menšou veľkosťou hľúz a najmä hnilobou hľúz v pôde pred zberom a v priebehu skladovania.
|
Obr. 5: Baktériová krúžkovitosť zemiaka - Clavibacter sepedonicus |
V prípade sadbových zemiakov postačuje na zamietnutie celého porastu výskyt jedinej chorej rastliny. Škodlivosť je významná najmä v oblastiach, kde sa ako sadba používajú krájané hľuzy. V európskych krajinách sa choroba vyskytuje skôr sporadicky, a to najmä preto, že u nás nie je bežné krájanie sadby a používanie sadzačov s napichovacím pracovným ústrojenstvom. Vzhľadom na to, že optimálna rastová teplota pre patogéna je 21°C, priaznivé podmienky pre rozvoj choroby sa nachádzajú v podmienkach severnej,severozápadnej a strednej Európy. Prvými príznakmi krúžkovitosti zemiaka je usychanie spodných listov na celej rastline, alebo iba na jednej strane stonky. Okraje listov sa zvíjajú nahor a povrch listov stráca lesklý vzhľad. Listy sú matné, svetlozelené, následne sivozelené, neskôr žltnú a na koniec hnednú a nekrotizujú (pletivo usychá). Zhnednutie cievnych zväzkov sa na priereze prejavuje len zriedkavo, no ak sa stlačí báza stonky, môžeme pozorovať výtok krémovo sfarbeného exudátu. Väčšinou však príznaky na nadzemných častiach nie sú vôbec viditeľné (Kůdela, et al. 2002). V počiatočných fázach sa infekcia hľúz prejavuje ako úzka,sklovitá až krémovo žltá oblasť pozdĺž cievnych zväzkov v blízkosti pupkového konca hľuzy (miesto, kde sa podzemná stonka pripája ku hľuze). Neskôr tento úzky, žltkastý až svetlohnedý pás postihuje celý prstenec cievnych zväzkov (CABI, EPPO, 1997). Pri slabom stlačení rozpolenej hľuzy jemožné z tejto oblasti vytlačiť kašovitú hmotu (v oblasti cievnych zväzkov sú pletivá rozložené. V niektorých prípadoch sa rozklad pletiva a vznik dutín v mieste cievnych zväzkov prejaví na povrchu hľúz v podobe plytkých jamiek alebo prasklín, cez ktoré vnikajú iné druhy baktérií, ktoré spôsobujú mäkkú hnilobu a úplný rozklad hľúz (Kůdela, et al. 2002).
Zdrojom nákazy sú najmä infikované, alebo kontaminované hľuzy, ktorými sa patogén rozširuje na väčšie vzdialenosti. Z infikovaných hľúz na zdravé sa baktéria ľahko prenáša pri krájaní sadbových hľúz nožom.Po prerezaní jednej infikovanej hľuzy môže byť následne
infikovaných 20-30 zdravých hľúz. V menšom rozsahu prichádza do úvahy šírenie baktérií kontaminovanými zbernými strojmi, vrecovinou a dopravnými prostriedkami.Prienik baktérie z kontaminovanej pôdy nie je možné vylúčiť, avšak pôda ako zdroj nákazy má skôr zanedbateľný význam, pretože baktérie nie sú schopné v pôde prezimovať. Z pôdy môžu baktérie prenikať do cievnych zväzkov cez poranenia. Prípady šírenia baktérie behom vegetácie z chorých rastlín na zdravé sú zvyčajne veľmi zriedkavé. Z infikovaných materských hľúz sa patogén cievami rozširuje cez stolony do dcérskych hľúz. Rozvoj choroby je podporovaný pôdnymi teplotami nad 18°C. na nadzemných rastlinách sa príznaky výraznejšie prejavujú až pri teplotách okolo 24°C.
Ochrana proti krúžkovitosti zemiaka spočíva takmer výhradne v produkcii a výsadbe zdravej sadby. V porastoch sadbových zemiakov sa netoleruje výskyt chorých trsov. Na pozemkoch, kde sa vyskytla krúžkovitosť, by sa nemali vysádzať zemiaky aspoň dva roky.
|
Obr. 6: Baktériová krúžkovitosť zemiaka - hľuzy a vňať |
Prvým viditeľným príznakom hnedej hniloby zemiaka Ralstonia solanacearum na nadzemnej časti rastliny je vädnutie listov na koncoch stoniek počas horúcich dní a ich opätovné vzpriamenie sa v priebehu noci. Rastlina napokon nie je schopná prijímať dostatok vody a hynie. S rozvojom choroby sa na stonkách môžu objaviť pruhovité hnedé vpadnuté miesta 2,5 cm nad povrchom pôdy. Listy majú bronzovité zafarbenie. Ak sú cievne zväzky rozrezané a stlačené, vyteká z nich do biela sfarbený bakteriálny sliz. Vonkajšie príznaky môžu, ale nemusia, byť viditeľné, v závislosti na vývoji choroby môžu byť príznaky zamenené s krúžkovitosťou (Clavibacter michiganensis subsp. sepedonicus). Avšak R. solanacearum je možné rozoznať podľa bakteriálneho slizu, ktorý obyčajne vyteká z očiek v mieste pripojenia stonky k pupočnej časti napadnutej hľuzy. Keď tento bakteriálny sliz vyschne, zemina pri očkách sa prilepí k hľuze. Na priereze hľuzy je možné vidieť hnednutie, odumieranie prstenca vodivých pletív a pletiva v okolí 0,5 cm po obidvoch stranách cievnych zväzkov. Na reznej ploche sa na prstenci cievnych zväzkov obvykle objaví krémový bakteriálny sliz. Pletivo hľuzy zostáva pevné. Na povrchu hľuzy sú tmavo purpurové škvrny. V neskoršom štádiu infekcie sa nekrózy sfarbujú do tmavohneda a pletivo sa rozkladá, pričom sa vytvárajú duté miesta. Uvedené príznaky sa odlišujú od príznakov baktériovej krúžkovitosti, ktorá sa začína prejavovať žltnutím, niekedy sklovitosťou pletiva cievnych zväzkov až do niekoľkých mm od cievneho zväzku. Toto okolité pletivo sa sfarbuje do žlta až žltohneda a je zhnednuté alebo rozpadnuté. Po jemnom stlačení hľuzy, vyteká z nej svetlo krémová hmota podobajúca sa na syr. V neskoršom štádiu sa vonkajšia časť môže oddeliť od vnútornej časti. Vonkajší povrch hľuzy môže byť popraskaný. Rastliny, ktorých nadzemné orgány uhynuli v dôsledku R. solanacearum môžu poskytovať zdravé aj choré hľuzy. Na rozdiel od toho rastliny bez akýchkoľvek príznakov choroby na nadzemných orgánoch môžu produkovať napadnuté hľuzy. Pri napadnutí hľúz uvedenými baktériozami dochádza v neskorších fázach k ich sekundárnym hnilobám.
Epitrix spp. – skočky spp. – skočky
Skočky patriace do rodu Epitrix spp. (E. cumeris, similaris,subcrinita a tuberis) pochádzajú so Severnej Ameriky. V rámci EPPO druhy E. cumeris a E. similaris sú zaradené do zoznamu EPPO A2, sú to škodlivé organizmy, ktoré sa vyskytujú v regióne EPPO a odporúča sa ich regulovať ako karanténne škodlivé organizmy (výskyt potvrdený v Portugalsku – kontinentálna časť a Azorské ostrovy a v Španielsku – kontinentálna časť). Druhy E. subcrinita a E. tuberis sa v EPPO regióne nevyskytujú, sú zaradené do zoznamu EPPO A1, ktoré sa odporúčajú regulovať ako karanténne škodlivé organizmy.
|
Obr. 7: Skočky na listoch |
Hlavní hostitelia skočiek rodu Epitrix spp. sú rastliny z čeľade Solanaceae: zemiaky, rajčiny, baklažán, tabak, paprika,buriny, hlavne: durman obyčajný a ľuľok čierny. Dospelce sa môžu príležitostne živiť aj na rastlinách patriacich do čeľade mrlíkovitých (Chenopodiaceae), tekvicovitých (Cucurbitaceae), a bôbovitých (Fabaceae). Skočky rodu Epitrix spp. sa živia listami, do ktorých vyhrýzajú cca 1 – 1,5 mm okrúhle otvory, spôsobujú tzv. dierkovitosť listov (skočka zemiaková, ktorá sa vyskytuje v našich podmienkach a nepatrí medzi významné škodlivé organizmy môže vyžierať až 3 mm veľké otvory). Častejšie sa vyskytujú na vrchnej strane listov. Dospelce sa zdržiavajú na všetkých nadzemných častiach rastlín,ale aj na povrchu pôdy. Poškodenie nadzemných častí rastlín zvyčajne nemá veľký hospodársky význam. Larvy poškodzujú koreňový systém hostiteľských rastlín, u zemiakov poškodzujú zemiaky. Spôsobujú povrchové požerky v podobe rozpraskaných stôp, prípadne malých chodbičiek , ktoré sú vyplnené korkovitým pletivom. Larvy E. tuberis a E.similaris spôsobujú väčšiu škodlivosť, vytvárajú dlhšie kľukaté chodbičky a malé bradavičky. Chodbičky E. tuberis môžu zasahovať hlbšie do dužiny hľuzy až do hĺbky 1 cm. Požerky vytvárajú vstupnú bránu pre vniknutie rôznych húb a baktérií a ich následnej sekundárnej infekcii. Hlbšie požerky sú viditeľné aj po olúpaní hľúz. Poškodené hľuzy sú nepredajné a tým sa aj znižuje možnosť ich použitia zväčša na kŕmne účely, príp. priemyselné spracovanie.
|
Obr. 8: Skočky na hľuzách |
Dospelé chrobáky sú drobné 1,5 – 2 mm veľké, čiernej, príp. čierno-hnedej farby (E.subcrinita), tykadlá sú nitkovité, 11 článkové, hnedej farby. Druhová identifikácia podľa morfologických znakov je možná iba u dospelcov po preparácii samčích a samičích pohlavných orgánov. E.tuberis má 2 generácie za rok. Prezimujúce chrobáky vyliezajú z pôdy, alebo z rozličných úkrytov od mája do začiatku júla. Samičky kladú drobné, belavé vajíčka do pôdy blízko hostiteľských rastlín, v priemere nakladú 187 vajíčok po skupinkách. Larva sa vyliahne za 3 – 14 dní, je štíhla, belavá s hnedou hlavou, dorastá do dĺžky 5 mm (E.tuberis 12 mm). Vývoj larvy trvá 2 – 4 týždne. Larva sa kuklí v pôde, dospelce sa liahnu po 4 – 10 dňoch. E. cucumeris má iba jednu generáciu za rok.
Najvýznamnejší spôsob šírenia skočiek rodu Epitrix (cucumeris, similaris, tuberis, subcrinita) je medzinárodný obchod s hľuzami zemiakov. Riziko predstavujú hlavne zásielky hľúz, na ktorých je prichytená zemina, v ktorej sa môžu nachádzať vývojové štádiá skočiek. Import pôdy,rastlín s pôdou z územia, kde sa skočky rodu Epitrix vyskytujú tiež predstavuje riziko zavlečenia. Prenos môže nastať aj strojmi, náradím, na ktorých je prichytená zemina. Aktívne šírenie na väčšie vzdialenosti v rámci regiónu EPPO sa považuje za menej závažný spôsob šírenia (skočky skáču na vzdialenosť rovnajúcu sa 200 násobnej dĺžky svojho tela).
Háďatká zemiakové (Globodera rostochiensis, Globodera pallida) prežívajú v pôde v podobe hnedej lesklej cysty o priemere 0,2-1 mm, na povrchu so sklerotizovanou blanou, ktorá silne odoláva chemickým, klimatickým i pôdnym vplyvom. Živý obsah v cystách zostáva 8-10 rokov. V miernom pásme môžu prežívať v pôde až 20 rokov. Cysty sú odumreté samičky. Majú guľovitý tvar so zaokrúhleným zadným a vytiahnutým hlavovým koncom. Cysta obsahuje 200-600 vajíčok a lariev.
|
Obr. 9: Globodera rostochiensis, Globodera pallida, Háďatká zemiakové |
Z cysty sa postupne liahnu larvy po častiach aj niekoľko rokov. Vnikajú do korienkov hostiteľských rastlín a satím poškodzujú korene. Samičky sa po oplodnení samčekmi vyvinú v cysty. Farba cýst Globoderarostochiensis sa mení z bielej cez žltú na hnedú. U Globoderapallidasa biela farba cýst mení hneď na hnedú, bez prechodnej žltej farby. Cysty sa môžu vyvíjať i na hľuzách a stolonoch. Po dozretí hnedé cysty odpadávajú do pôdy. Najviac lariev sa liahne z cysty pri teplote 18 - 25 °C. Pri teplote pod 12 °C je ich aktivita veľmi malá. Pre vývoj háďatka je priaznivé vlhké počasie. Pre ich vývoj je ideálna jar bohatá na zrážky. Nasledujúce sucho zvyšuje ich škodlivosť. Do roka sa vyvinie jedna generácia, za priaznivých podmienok sa môžu vyvinúť i dve. Obidva druhy háďatka majú zanedbateľné schopnosti aktívneho šírenia. Významný spôsob šírenia je tzv. pasívny, pri ktorom dochádza k šíreniu cýst prichytených spolu so zeminou na zemiakoch, škôlkarských výpestkoch, hľuzách či cibuliach rastlín, a pod. ak sú tieto ďalej vysádzané alebo ich odpad nie je riadne asanovaný. Prenos môže nastať aj strojmi, náradím a obuvou.
Najnovšie druhy háďatok na zemiakoch sú Meloidogyne fallax a Meloidogyne chitwoodi. Napádajú aj korene zeleniny.
|
Obr. 10: Meloidogyne fallax na hľuze zemiaka |
|
Obr. 11: Meloidogyne fallax na mrkve |
|
Obr. 12: Meloidogyne chitwoodi |
Rakovina zemiakov je hubové ochorenie, ktorého pôvodcom je rakovinovec zemiakový(Synchytrium endobioticum). Rakovina zemiaková sa prejavuje bujnením pletív, pri ktorom sa na infikovaných hľuzách v blízkosti očiek, na stolonoch alebo na báze stonky vytvárajú bradavičnaté nádorys rozmermi niekoľko milimetrov až do veľkosti päste.
|
Obr. 13: Rakovina zemiakov |
Nádory na hľuzách sú spočiatku biele alebo ružové, postupne tmavnú, rozpadnú sa a následne prichádza k hnilobe celej hľuzy. Nádory v suchom prostredí práchnivejú, vo vlhkom prostredí hnijú. Nádory vytvorené za prítomnosti svetla sú zelené. Niekedy bývajú napadnuté listy,zriedka kvety. Nikdy nenapadá korene. Na poraste zemiakov nie sú viditeľné príznaky infekcie. Rakovinovec zemiakový napáda mladé rastúce pletivá. Parazituje vo vnútri buniek hostiteľskej rastliny, kde vytvára zoosporangiá s pohyblivými zoospórami. Zimné zoosporangiá sú uvoľňované do pôdy z rozkladajúcich sa nádorov. Zimné zoosporangiá sú hrubostenné a zostávajú životaschopné 20-30 rokov i v nepriaznivých podmienkach.Zimné zoosporangiá klíčia už pri teplote 3,5 - 5 °C.Optimálna teplota pre klíčenie je do 18 °C. Zo zoosporangií sa uvoľnia zoospóry, ktoré sa vo vlhkom prostredí pomocou bičíka pohybujú v pôde a napádajú bunky hostiteľa. Pri infekcii zoospóra stráca bičík a preniká do hostiteľskej bunky. Táto sa pod enzymatickými vplyvmi parazita začína zväčšovať a delí sa. V infikovaných rastlinných bunkách vznikajú tenkostenné,krátkožijúce letné zoosporangiá s obsahom veľkého množstva zoospór, ktoré infikujú ďalšie bunky. Okolo pôvodne infikovanej bunky vznikajú charakteristické ružice zbujnených buniek. Počas vegetačného obdobia huba vytvorí niekoľko generácií letného štádia. Koncom leta sa v povrchových vrstvách napadnutých pletív vytvárajú hrubostenné zimné zoosporangiá, ktoré sa z rozpadnutých rakovinových nádorov uvoľňujú do pôdy.
Rakovinovec najlepšie vegetuje v oblastiach s priemernými júlovými teplotami vzduchu pod 16 °C s dostatkom vlahy.
Rakovinovec zemiakový má veľký počet patotypov s rozdielnou schopnosťou napádať jednotlivé odrody zemiaka (doteraz je identifikovaných 41 patotypov). V Európe je najrozšírenejší patotyp 1. Najrozšírenejšie patotypy v EPPO regióne sú 1,2,6,8,18. Zárodky rakovinovca zemiakového sa môžu rozširovať zo zamorených na nezamorené pozemky najmä zeminou prichytenou na rastlinách, na hľuzách zemiakov , na sadeniciach rastlín, koreňovej zelenine, cibuľovinách a buľvovitých rastlinách, na poľnohospodárskych strojoch, náradí a obuvi pracovníkov, zeminou ktorá zostala vo vreciach od zemiakov a pod. Môžu sa prenášať tiež hnojom, kompostom, vodnou a veternou eróziou pôdy, na väčšie vzdialenosti aj zvieratami a vtákmi.
Rakovina zemiaková môže spôsobiť priame škody na úrode od zanedbateľného zníženia výnosu až do 100%, v závislosti od stupňa náchylnosti pestovanej odrody, intenzity zamorenia pôdy a klimatických podmienok. Spôsobuje i nepriame škody obmedzenými možnosťami obchodu v dôsledku karantény.
Chloridea virescens je polyfágny škodca, patrí medzi motýle. V USA prezimuje spravidla v južných štátoch, ale môže prežiť chladné podnebie v skleníkoch a na chránených miestach a každoročne sa rozširuje na sever. Pôsobí škody najmä na poľných plodinách, ako sú lucerna siata, ďatelina, bavlník, ľan, sója a tabak. Môže tiež napádať ovocné plodiny a zeleninu.
Dospelci (motýle) sú hnedo sfarbení so zelenavým nádychom, s rozpätím krídiel 28–35 mm. Samičky kladú vajíčka na kvety, plody a vegetačné vrcholy v počte 300 až 500 ks na samičku. Mladé húsenice sú žlto alebo žltozeleno sfarbené so žltohnedou hlavovou kapsulou. Neskoršie instary sú zelenavo sfarbené s chrbtovými a bočnými belavými pruhmi a s hnedou hlavovou kapsúl. Dorastené húsenice sú na dotyk drsné, pretože ich telá sú pokryté početnými čiernymi ostňami a chĺpkami.
|
Obr. 14: Chloridea virescens |
Spravidla sa zavŕtavajú do pukov a kvetov (od toho sa odvíja anglický názov tohto hmyzu - tobacco budworm alebo tabakový púčikový červ); môžu sa živiť aj na vegetačných vrcholoch hostiteľských rastlín, rovnako tak na mladých listoch, stopkách a stonkách. Húsenice pri svojom požere nevynechávajú ani plody, ktoré sú neskôr sekundárne napádané ďalšími patogénmi, spôsobujúcimi rôzne hniloby plodov. Kuklenie prebieha v pôde.
|
Obr. 15: Chloridea virescens |
Listronotus bonariensis je druh nosatca, ktorý pochádza z Južnej Ameriky a je bežne známy ako argentínsky stonkový nosatec. Je to škodca tráv a obilnín, pričom larvy sú ničivejšie ako dospelý hmyz. Rozšíril sa do Austrálie a na Nový Zéland, kde je považovaný za škodcu.
|
Obr. 16: Listronotus bonariensis |
|
Obr. 17: Listronotus bonariensis |
Tecia solanivora je významný škodca zemiakových hľúz. Húsenice škodcu sú schopné zlikvidovať zemiakové hľuzy v poľných podmienkach aj v skladoch.
Vyskytuje sa od Guatemaly, cez Strednú Ameriku až po Južnú Ameriku, kde bol zaznamenaný z Kolumbie, Ekvádoru, Venezuely a Peru.
Larvy Tecia solanivora sa živia výlučne hľuzami počas pestovania zemiakov a po zbere v skladoch zemiakov. Škody spôsobujú larvy, ktoré vyvŕtali chodbičky do hľúz, takže nie sú vhodné na konzumáciu. Vajíčka kladú na pôdu v blízkosti rastlín zemiakov, pravdepodobne kvôli ich lepkavému povrchu sú maskované časticami pôdy a nie sú viditeľné. Napadnutie hľúz spôsobené larvami v prvom instare môže byť ťažké zistiť, takže aj pri preventívnych opatreniach sa napadnuté hľuzy prenesú do skladov zemiakov, kde sa škodca môže ďalej šíriť. Keď sa larvy vyvíjajú vo vnútri hľúz, výkaly sa stávajú viditeľnými okolo vstupného otvoru a naznačujú zamorenie. Potom, čo larvy opustia hľuzy, je jasne viditeľný výstupný otvor.
|
Obr. 18: Tecia solanivora |
Keďže distribúcia T. solanivora je stále obmedzená na určité regióny, je nevyhnutné zabrániť šíreniu do ďalších ohrozených oblastí. Keďže zemiak je jedinou hostiteľskou plodinou jeho ďalšie rozšírenie bude veľmi pravdepodobne tiež silne spojené s obchodom. Európska organizácia na ochranu rastlín (EPPO) zaradila T. solanivora do svojho zoznamu A2 škodcov odporúčaných na reguláciu ako karanténnych škodcov, keďže T. solanivora sa už vyskytuje na Kanárskych ostrovoch.
