Hospodársky významné buriny
V minulosti sme sa zaoberali karanténnymi škodlivými organizmami únie: chorobami, škodcami a regulovanými nekaranténnymi škodcami únie. Teraz sa bližšie oboznámime s hospodársky významnými burinami a inváznymi burinami.
Buriny sú z poľnohospodárskeho hľadiska chápané ako nežiadúca vegetácia spôsobujúca na pestovaných kultúrnych rastlinách rôzne škody. Na vyjadrenie škodlivého vplyvu burín sa používa pojem zaburinenosť a hranica prekročenia jej významnosti sa nazýva prah škodlivosti. Za buriny považujeme rastliny, divo rastúce aj kultúrne (napr. výmrv) len vtedy, keď spôsobujú škody na úrovni (nad úrovňou) prahu škodlivosti.
Biologický prah škodlivosti možno definovať ako počet a vývinový stupeň burín, po prekročení ktorého sa významne znižujú úrody pestovaných rastlín.
Ekonomický prah škodlivosti je charakterizovaný takou hustotou a kvalitou spoločenstva burín, po prekročení ktorej vzniká väčšia škoda ako sú náklady na jej odstránenie.
Ďalším problémom prítomnosti burín v porastoch kultúrnych rastlín je potreba používať na ich likvidáciu herbicídy, čím sa zvyšuje ekologické zaťaženie prostredia a riziko pretrvávania rezíduí prípravkov na ochranu rastlín v zberaných častiach kultúrnych rastlín. Okrem toho je tu zvýšené riziko peľových alergií, nakoľko tieto druhy produkujú zväčša veľké množstvá peľu, ktorý sa dostáva do ovzdušia. Zanášajú aj vodné toky a vytláčajú pôvodné druhy rastlín z ich stanovíšť. Samostatnou kapitolou sú tzv. invázne druhy burín, t.j. rastlín, ktoré u nás pôvodne nerástli, nemajú tu prirodzených nepriateľov, rýchlo sa šíria a ich likvidácia je problematická. Na naše územie boli zavlečené buď pri obchodovaní s rastlinami/rastlinnými produktmi, prenikli cez hranice susedného štátu alebo boli introdukované nejakým iným spôsobom.
Hospodársky významné buriny
Carduus nutans L. - bodliak ovisnutý patrí do čeľade Asteraceae – astrovité.
Je to európsky druh, na sever zasahuje do južnej Škandinávie, východná hranica areálu prechádza Poľskom a Ukrajinou, v najjužnejších oblastiach Európy nie je prítomný. Zavlečený aj na Sibír, Kamčatku, do Severnej a Južnej Ameriky a Austrálie. U nás sa vyskytuje roztrúsene, početnejší je predovšetkým v teplejších oblastiach, v horách sa objavuje iba vzácne. Rastie na xerotermných lúkach a pastvinách, ale tak isto na ruderálnych stanovištiach, na rumoviskách, pri okrajoch ciest, na haldách a násypoch. Je to dvojročná bylina, 30–150 cm vysoká, byľ priama, jednoduchá alebo slabo rozvetvená, chlpatá až lysá, listy sediace, podlhovasto eliptické, perovito zárezové, ostnaté. Úbory až 6 cm v priemere, jednotlivé, na konci byle alebo vetiev, stopkaté, ovisnuté, všetky kvety trubičkovitého tvaru, fialové, kvitne od júna do augusta. Plodom je nažka. Druh je veľmi variabilný, rozdiely sa prejavujú vo veľkostiach rastlín a úborov, v členitosti listov aj v tvare zákrovných listeňov. V rámci areálu sa rozpoznáva niekoľko poddruhov, u nás sa vyskytuje iba subsp. nutans. Veľmi nebezpečná vytrvalá burina.
Poznámka: Rôzne druhy bodliakov (Carduus) a pichliačov (Cirsium) slúžia ako živná rastlina pre fúzača Agapanthia dahli.
|
Obr. 1: Carduus nutans - bodliak ovisnutý |
Ononis spinosa L. - ihlica tŕnitá patrí do čeľade Fabaceae – bôbovité.
Rozšírená je v západnej, juhozápadnej a strednej Európe, od Británie po západnú Ukrajinu, od Balkánu a Talianska po južnú Škandináviu, druhotne aj v Severnej Amerike. U nás sa objavuje roztrúsene až hojne predovšetkým v teplejších oblastiach. Rastie na suchých lúkach a krovinatých stráňach od nížin do podhorských oblastí, objavuje sa aj na úhoroch a okolo komunikácií, vždy na hlbokých a minerálne silných pôdach. Je to vytrvalá bylina s tuhou a obvykle bohato vetvenou byľou, 30–80 cm vysoká, s krátkymi a tuhými tŕňmi, úzko eliptickými listami a kvetmi v krátkych a hustých strapcoch, ktorých koruna je ružová, vzácne i biela. Kvitne od júna do augusta. Plodom je struk. Druh je pomerne variabilný, rozdiely sa prejavujú v celkovom habite rastliny, vo veľkosti listov a tvaru kvetenstva a kvetov. Nebezpečnosť je v tom že to je vytrvalá burina.
Poznámka: Ihlica tŕnitá je dobre známou liečivou rastlinou, jej sušený koreň sa pridáva do čajových zmesí.
|
Obr. 2: Ononis spinosa - ihlica tŕnitá |
Arctium Tomentosum Mill. - lopúch plstnatý Syn.: Lappa arctium Hill., Lappa tomentosa (Mill.) Lam., Lappa bardana Willd., Lappa bardana Moench subsp. tomentosa (Mill.) Čelak. Patrí do čeľade Asteraceae Martinov – astrovité.
Vyskytuje sa v Európe a v západnej Ázii. Západná hranica jeho areálu prechádza stredným Francúzskom, na sever zasahuje do južného Švédska a južného Fínska a približne pozdĺž 60º s. š. pokračuje až na stredný Sibír. Južná hranica prebieha od severného Talianska, južnej časti Balkánskeho polostrova až do Strednej Ázie. Bol taktiež zavlečený na Britské ostrovy. U nás rastie vo veľkom množstve, hlavne v kultúrnej krajine nižších a stredných polôh celého územia. Lopúch plstnatý je početným druhom na rumoviskách, skládkach, v priekopách, pozdĺž ciest a okrajoch polí. Rastie na suchších až mierne vlhkých, živinami bohatých, neutrálnych až bázických pôdach. Početný je taktiež na uľahnutých antropogénnych substrátoch. Je to dvojročná alebo viacročná, 0,5–1,5 m vysoká bylina s prízemnou ružicou veľkých listov. Bohato vetvená byľ je priama, ryhovaná a pavučinovo chlpatá. Najčastejšie býva svetlo zelenej farby s tmavočerveným alebo hnedým zafarbením. Listy sú stopkaté, stopka prízemných listov môže byť až 30 cm dlhá, často je načervenavo zafarbená. Čepeľ je široko vajcovitá, špicatá a na báze srdcovitá. Na líci je riedko a krátko chlpatá a na rube má vystúpenú žilnatinu. Úbory tvorí chocholíkovité kvetenstvo, pričom stopky úborov sú 3–10 cm dlhé. Zákrov je guľovitý, tmavo zelený, husto pavučinovito chlpatý a za plodom hore otvorený. Kvety sú obojpohlavné, trubičkovité a dlhšie ako zákrovné listene, ktoré sú strechovito usporiadané. Korunné cípy bývajú červenofialové, vzácne biele. Plodom sú vretenovité šedo hnedé nažky. Kvitne od júna do septembra. Nebezpečnosť je v tom, že je to vytrvalá burina.
|
Obr. 3: Arctium Tomentosum - lopúch plstnatý |
Artemisia vulgaris L. - palina obyčajná patrí do čeľade Asteraceae Martinov – astrovité
Areál druhu zahŕňa prakticky celú Európu a veľkú časť západnej polovice Ázie, vyskytuje sa aj v severnej Afrike a zavlečený bol do Severnej Ameriky. Palina obyčajná je typická rumovisková rastlina, rastie na navážkach, okrajoch ciest, smetiskách, má rada pôdu s väčším obsahom dusíka. V SR je to jedna z najbežnejších burín. Vytrvalé byliny, ktoré dosahujú výšky 50–200 cm. Stonky často červenofialovo sfarbené, v hornej časti bohato rozvetvené. Úbory majú elipsoidný alebo zvoncovitý tvar a majú dĺžku 3–4 mm, sú sediace alebo krátko stopkaté, skladajú metlinu pyramídového tvaru. Kvety nažltlé alebo červenohnedé. Nebezpečnosť je v tom že je to vytrvalá burina. Oddávna je tento druh známy tiež ako liečivá bylina. Poznámka: Palina obyčajná slúži ako živná rastlina pre fúzača Phytoecia nigricornis.
|
Obr. 4: Artemisia vulgaris - palina obyčajná |
Cirsium Arvense (L.) Scop. - pichliač roľný patrí do čeľade Asteraceae Martinov - astrovité
Vyskytuje sa v celej Eurázii, na západ rastie po južné Grónsko, Island a Faerské ostrovy, na východ až po Sachalin, severné Japonsko a Kórejský polostrov, na juh po južné Portugalsko, južné Španielsko, Malorku, Sardíniu, Taliansko, severné Grécko a ďalej až po severozápadnú Čínu. Druhotne rastie v Severnej Amerike, vzácne tiež v Austrálii a na Novom Zélande. Po celom území Slovenskej republiky je vo veľkom množstve sa vyskytujúcim druhom. Rastie ako burina v obilninách a okopaninách, častý je na ruderálnych stanovištiach, navážkach, pozdĺž komunikácií, na opustených poliach a vlhkých lúkach. Pichliač roľný je diagnostickým druhom zväzu Arction lappae a podzväzu LolioCynosurenion. Jedná sa o statné, trváce, mierne až veľmi ostnaté byliny s priamou, jemne ryhovanou a v hornej časti bohato vetvenou byľou. Prízemné listy v ružici sú vajcovito obrátene kopijovité, celistvé až perovito laločnaté a veľmi skoro zasychajúce. Stredné byľové listy sú značne variabilné v tvare a obraste. Ich čepeľ je v obryse vajcovito kopijovitá, celo okrajová alebo na okraji dvojito plytko vykrajovaná. Listové úkrojky sú podlhovasté až trojuholníkovité a zubaté. Kvetenstvom sú úbory, ktoré sa skladajú z trubičkovitých kvetov ružovofialovej farby. Plodom sú svetlo hnedé nažky. Kvitne od júna do októbra. Je to veľmi nebezpečná vytrvalá burina.
Poznámka: Pichliač roľný je všeobecne rozšírená a veľmi ťažko likvidovateľná burina. Nažky dolietavajú do vzdialenosti až 3 km a zároveň si uchovávajú klíčivosť aj 20 rokov. Jeho rozvetvený niekoľkoposchodový a zložitý koreňový systém dorastá do hĺbok aj 2 m a z toho dôvodu nejde zničiť ani hlbokou orbou.
|
Obr. 5: Cirsium Arvense - pichliač roľný |
Urtica dioica L. - pŕhľava dvojdomá patrí do čeľade Lamiaceae Juss. – hluchavkovité.
Rozšírená je v celej Európe, na východe zasahuje hlboko na Sibír až k Altaju a Bajkalu, na Kaukaz, do severného Iránu, Kašmíru. Izolovane severozápadná Afrika a Malá Ázia. Z Ameriky je udávaný druh Urtica holosericea, U. dioica je tu zavlečeným druhom, rovnako ako v južnej a východnej Afrike a Južnej Amerike. U nás je rozšírená vo veľkom množstve až všeobecne. Má rada humózne lesy, lužné lesy, pozdĺž vodných tokov, rumoviská, všeobecne eutrofné stanovištia, na miestach narušených človekom. Vytrvalá burina v záhradách, obzvlášť v pareniskách a studených skleníkoch. Často vytvára súvislé porasty. Je to známa pŕhlivá trváca bylina vysoká aj cez 1,5 m, byľ vzpriamená až mierne ohnutá, nevetvená alebo vetvená, tuhá, hranatá, dutá, s podzemnými poplazmi. Listy protistojné, široko vajcovité, vajcovité až kopijovité, uťaté až srdcovité, stopkaté, zubaté. Palisty sú voľné, celo okrajové. Kvetenstvo v klbkách tvorí predĺžené strapce alebo metliny, kvety drobné, zelenavé, jednopohlavné. Plody úzko vajcovité až vajcovité, sivasté alebo hnedavé. Celá rastlina je pokrytá pŕhlivými chlpmi, naplnenými amínmi, acetylcholínom, histamínom a serotonínom, spôsobujúcimi bolestivé pľuzgiere. Kvitne od jari do jesene. Vytrvalá burina. Známa liečivá rastlina, používaná v kozmetike (pŕhľavový šampón) alebo ako čistiaca bylina buď v zmesiach, či samostatne. Výluh z pŕhľavy možno popíjať dlhodobo, ale je potrebná opatrnosť, lebo niektorých atopikov môže dráždiť. Pre vysoký obsah vitamínu C a skorý nástup vegetácie (na jar môže aj opakovane namrznúť) je obľúbená do jarných plniek.
Poznámka: Pŕhľava dvojdomá je živnou rastlinou húseníc radu motýľov, napríklad babôčky pŕhľavovej (Aglais urticae), babôčky admirál(Vanessa atalanta), babôčky sieťkovanej (Araschnia levana) aj babôčky pávie oko (Inachis io).
|
Obr. 6: Urtica dioica - pŕhľava dvojdomá |
Elytrigia Repens (L.) Nevski - pýr plazivý patrí do čeľade Poaceae Barnhart – lipnicovité.
Pôvodný je v Európe, miernej Ázii, severnej Afrike. V súčasnosti celosvetovo rozšírený v poľnohospodárskych oblastiach, u nás hojný. Ekológia: Prevažne na poľnohospodárskej pôde, tiež úhory, rumoviská, trávniky, pasienky, okraje ciest. Je to trváca bylina. Podzemok dlhý, článkovaný, plytko koreniaci. Steblo väčšinou priame, hladké, holé, niekedy v hornej časti drsné, vysoké 20–120 cm. Listové pošvy oblé a holé, alebo v dolnej časti chlpaté, jazýček krátky, jemne zúbkatý, ušká dlhšie, úkrojkovité. Čepele listov ploché, holé alebo riedko chlpaté. Klások 3–5kvetý, plevy rovnako dlhé, plevice špicaté až ostinaté. Súkvetie je nepravý klas, kvitne od júna do augusta. Zrno v obryse kopijovité, špicaté. U nás sa vyskytuje v dvoch poddruhoch, p. p. pravý (E. r. subsp. repens) a p. p. sivý (E. r. subsp. caesia). Veľmi nebezpečná vytrvalá burina.
Poznámka: Významná burina v kultúrnych plodinách, tiež liečivá rastlina.
|
Obr. 7: Elytrigia Repens - pýr plazivý |
Anthemis arvensis L. - ruman roľný patrí do čeľade Asteraceae Martinov - astrovité
Rozšírenýv je takmer v celej Európe, povodí horného Donu a dolného Dnepra, v severnej Afrike, Malej Ázii, Iráne. Druhotne v Severnej Amerike, Austrálii a Novom Zélande. U nás v poľnohospodárskych oblastiach. Poľná burina, rastie aj na úhoroch a iných antropicky ovplyvňovaných miestach. Zväčša na pôdach chudobnejších na živiny. Jednoročné byliny. Stonky väčšinou priame, 10–60 cm vysoké, riedko až husto chlpaté, zriedka až vlnaté alebo lysé, zvyčajne už v spodnej časti bohato rozkonárené. Listy sediace, v obryse podlhovasto vajcovité, 2× perovito strihané, riedko pritlačeno chlpaté až skoro lysé. Úbory koncové, jednotlivé na koncoch výhonkov, 2–3,5 cm v priemere, zákrov viacradový, miskovitý, zákrovné listene podlhovasté, tupé. Jazykovité kvety 8–15, biele, rúrkovité kvety žlté. Kvitne od mája do októbra. Nažky ihlanovité, 1,5–3 mm dlhé, tupo štvorhranné, s 10 nevýraznými rebrami, v hornej časti uťaté, bez límca. Menej nebezpečná vytrvalá burina.
Poznámka: Pod vplyvom intenzifikácie poľnohospodárstva ustupujúci druh.
|
Obr. 8: Anthemis arvensis - ruman roľný |
Slnečnica hľuznatá (topinambur) – Helianthus tuberosus patrí do čeľade Asteraceae – astrovité. Zahŕňa asi 70 druhov. Pôvodnou vlasťou slnečnice hľuznatej - topinamburu bolo Mexiko, potom sa rozšíril do Ameriky, kde bol pestovaný v divých formách prevažne Indiánmi a neskôr bol prevezený do Francúzska, Ruska a do východných oblastí Stredozemného mora ako pestovaná rastlina. V strednej Európe na viacerých miestach splanel a stal sa inváznou burinou, ktorá sa hľuzami rýchlo rozmnožuje a v niektorých oblastiach zatláča pôvodnú vegetáciu. Ako výživná a kŕmna rastlina sa pestuje pre hľuzy na poli aj v záhradách. Mimo záhrad sa s ňou môžeme stretnúť najmä pozdĺž vodných tokov, na rumoviskách, na okrajoch polí, ciest, záhrad a pod. Preferuje pôdy čerstvo vlhké a výživné. Slnečnica hľuznatá je viacročná, až 3 m vysoká bylina s hľuzovito rozšírenými podzemkami. Byľ je priama, v hornej časti vetvená, husto a drsne chlpatá. Listy v dolnej polovici sú protistojné, v hornej striedavé, všetky stopkaté, ochlpené, široko kopijovité, vajcovité až srdcovité, zúbkaté. Na vrchole stonky sa na jeseň vytvorí úbor s priemerom 4 - 8 cm, zložený zo žltých kvietkov. Súkvetie má v terči plodné rúrkovité a na obvode neplodné jazykovité kvety. V našich podmienkach sa nevyvíjajú semená, pretože bylina kvitne veľmi neskoro a jej nadzemná časť zmrzne. Nové hľuzy sa utvárajú v júli a v auguste. Ak sa na konci vegetácie nevyberú z pôdy, dobre prezimujú a na jar z nich vyrastú nové rastliny. Z púčikov na rozkonárených hľuzách môže vyrásť aj viac rastlín. Podzemné hľuzy slnečnice hľuznatej - topinambur sú jedlé, a to tak za surova, ako i po tepelnej úprave Hľuzy obsahujú asi 16 % sacharidov (z toho asi polovica je inulín), okolo 2,5 % bielkovín, asi 0,5 % tukov, ďalej vlákninu, esenciálne aminokyseliny, vitamíny, kyselinu jablčnú, jantárovú a citrónovú a minerálne látky, hlavne draslík Pravidelné konzumovanie topinamburov má priaznivé účinky pri reumatizme, vysoký obsah draslíka podporuje odvodňovanie organizmu a pre pomerne vysoký obsah inulínu je výborným podporným prostriedkom pri cukrovke. Inulín nezvyšuje obsah cukru v krvi, preto je veľmi vhodný pre diabetikov. V tenkom čreve sa nevstrebáva, lebo ľudský organizmus nevytvára enzým inulinázu, potrebnú na jeho rozklad. Rozkladajú a využívajú ho však črevné baktérie, preto pôsobí blahodarne na ich život a funkcie, a tým aj na činnosť tráviacej sústavy. Pražené hľuzy sa údajne dajú použiť aj ako náhrada kávy. V súčasnosti rastie záujem o topinambur nielen pre jeho výživné a liečebné vlastnosti, ale aj pre tvorbu biomasy využiteľnej v energetike.
|
Obr. 9: Slnečnica hľuznatá (topinambur) – Helianthus tuberosus |
Dipsacus Laciniatus L. - štetka laločnatá patrí do čeľade Dipsacaceae Juss. – štetkovité. Rozšírená je v južnej a strednej Európe - na severe po severné Nemecko a severné Poľsko, južné Rusko, Kaukaz, Malá Ázia, Irán, Stredná Ázia. Zavlečená aj do Severnej Ameriky. U nás rastie roztrúsene v teplejších oblastiach. Rastie na lúkach a pastvinách, násypoch, okolo ciest, na hrádzach vodných plôch aj na rumoviskách, v pásme od nížin do pahorkatín. Je to dvojročná bylina, 80–150(–200) cm vysoká, byľ priama, hore vetvená, ostnatá, obrátene vajcovité listy prízemnej ružice za kvetu odumreté, listy na byli perovito laločnaté až perovito strihané, na báze zrastené, v obryse eliptické až kopijovité. Hlávky až 7 cm dlhé, valcovité až vajcovité, listene ostnaté, nanajvýš rovnako dlhé ako hlávka, koruna biela alebo ružovkastá. Kvitne od júla do septembra. Plodom je nažka. Vytrvalá burina.
|
Obr. 10: Dipsacus Laciniatus - štetka laločnatá |
Rumex Acetosella – štiav menší patrí do čeľade Polygonaceae – stavikrvovité.
Rastie v Európe, na Sibíri, na Ďalekom východe, v Japonsku, v južnom Grónsku, na severe Afriky, druhotne takmer na celom svete. Obľubuje suché lúky, na živiny chudobné trávniky, polia, vychodené cesty, popri skalách, piesčiny, na pôdach nevýživných, nevápnitých, piesčitých, kyslých, suchých. Vytrvalá, dvojdomá, 10 až 40 cm vysoká bylina. Byľ zväčša priama, často s červeným nádychom. Listy čiarkovité, kopijovité, obrátene kopijovité alebo vajcovité, na báze oštepovité alebo šípovité, lalokov niekedy aj viac, stopkaté, často s červeným nádychom. Kvety jednopohlavné, červené, usporiadané do štíhlej metliny, krovky malé, sotva kryjúce plod, žltohnedé až hnedé. Kvitne v máji až júli. Vytrvalá burina
|
Obr. 11: Rumex Acetosella – štiav menší |
Tanacetum vulgare L. - vratič obyčajný patrí do čeľade Asteraceae Martinov - astrovité
Rozšírenie: Európa, mierne pásmo Ázie (až na Ďaleký východ), zavlečený aj do Severnej Ameriky. Pôvodný je pravdepodobne v Stredomorí, odkiaľ sa rozšíril do všetkých súčasných oblastí výskytu. U nás sa vyskytuje vo veľkom množstve až všeobecne, predovšetkým v teplejších oblastiach, v horách ojedinele. Rastie na okrajoch lesov, na okrajoch ciest, na úhoroch, v lomoch, na železničných násypoch, rumoviskách a brehoch vodných tokov. Vytrvalá bylina, 30–120 cm vysoká, byľ väčšinou priama, husto olistená, 5hranná, s červeným nádychom, listy striedavé, dolné stopkaté, stredné a horné sediace, pretŕhane perovito strihané, lístky perovito dielne, zubaté. Úbory terčovito sploštené, 25–60 v hustom chocholíkovitom kvetenstve, kvety iba trubičkovité (zriedka okrajové jazykovité), zlatožlté. Kvitne od júla do septembra. Plodom je nažka. Vytrvalá burina. Vratič je dobre známou liečivou aj magickou rastlinou, zmienky o jeho účinkoch nájdeme takmer vo všetkých starých herbároch. Kvety slúžili aj ako farbivo na látky, získavala sa z nich farba žltá, zelená a hnedá. Poznámka: Vratič obyčajný slúži ako živná rastlina pre fúzača Phytoecia nigricornisy.
|
Obr. 12: Tanacetum vulgare - vratič obyčajný |
