Ing. Jozef Smatana, PhD.; Doc. Dr. Ing. Milan Macák | [email protected]

Zmena klímy sa stáva jednou z najväčších výziev environmentálnej politiky 21. storočia. Správa Svetového ekonomického fóra o globálnych rizikách (WEFGR, 2017) zaradila medzi 5 najväčších globálnych rizík popri zbraniach hromadného ničenia, štyri riziká nejakým spôsobom spojené so zmenami klímy a to:

1. extrémy počasia,
2. vodnú krízu,
3. prírodné katastrofy a
4. zlyhanie mitigačných (eliminačných) a adaptačných (prispôsobovacích) opatrení proti klimatickej zmene.

Poľnohospodárstvo tiež prispieva k zmene klímy a zároveň je touto zmenou významne ovplyvnené.

V Európe a na celom svete sú čoraz viac citeľné dôsledky zmeny klímy. Priemerná globálna teplota sa aj naďalej zvyšuje. Menia sa niektoré prírodné procesy aj zrážkové modely, topia sa ľadovce, hladiny morí stúpajú a zvyšuje sa teplota vody v oceánoch.

Aj keď sú prejavy zmeny klímy na celom svete a v regiónoch rôzne, jej nepriaznivé dôsledky na sociálno-ekonomické a prírodné sys témy sú stále významnejšie a vyžadujú si aktívne riešenie. Globálne otepľovanie jednoznačne prebieha, je rýchlejšie ako predpokladali niektoré scenáre v minulosti. Aktualizovaný lineárny trend (1906 – 2005) vykazuje nárast teploty o 0,74 °C (v posledných 50 – tich rokoch vykazuje priemerný trend otepľovania o 0,13 °C za 10 rokov). Do roku 2100 sa môže Zem otepliť v priemere o 1,5 až 4,5 °C v porovnaní s pred industriálnou úrovňou. Pokračujúci nárast teploty vzduchu bude mať za následok zníženie schopnosti zemského povrchu (vrátane morí a oceánov) pohlcovať CO₂. Je veľmi pravdepodobné, že stále častejšie sa budú vyskytovať obdobia s extrémne vysokými teplotami a prívalovými zrážkami. Nárast teploty o 1,5 až 2,5 °C spôsobí, že bude ovplyvnených 20 až 30 % rastlinných a živočišnych druhov a stovky miliónov obyvateľov planéty budú trpieť nedostatkom vody. Podľa najpesimistickejších scenárov, sa teplota vzduchu do konca tohoto storočia na Zemi, zvýši asi o 7 °C a hladina oceánov sa zvýši probližne o 0,6 m. Koncentrácie atmosférického oxidu uhličitého, metánu a oxidu dusného stúpli na úrovne, ktoré presahujú úrovne za posledných 800-tisíc rokov, a to najmä v dôsledku ľudskej činnosti, akou je napríklad produkcia emisií zo spaľovania fosílnych palív alebo zo zmeny využívania pôdy a odlesňovania.

Podiel na produkcii rozhodujúceho skleníkového plynu - CO₂, podľa zdrojov, v roku 2014 bol nasledujúci: 37 % - výroba elektrickej energie, 31 % - doprava, 15 % - priemysel, 10 % - bývanie a služby, 7 % - ostatné. Poľnohospodárstvo považujeme vo všeobecnosti za indiferentné – v rámci bilancie produkcie a viazania CO₂, je táto bilancia vyvážená – koľko kysličníka uhličitého sa v priebehu roka, pri poľnohospodárskej činnosti, do atmosféry uvoľní, toľko sa aj z atmosféry pomocou fotosyntézy viaže do novej organickej hmoty poľnohospodárskych plodín a kultúr.

Produkcia CO₂ podľa štátov v mld. t a z toho vyplývajúci % podiel z celosvetovej produkcie (35,890 t) je nasledovná:

1. Čína – 9,680 t (27,0 %),
2. USA – 5,561 t (15,5%),
3. EÚ – 3,420 t (9,5 %),
4. India – 2, 597 t (7,2 %),
5. Rusko – 1,595 t (4,4 %),
6. Japonsko – 1,232 t (3,4 %),
7. Indonézia – 0,641 t (1,8 %),
8. Irán – 0,616 t (1,7 %),
9. Saudská Arábia – 0,602 t (1,7 %)
10. Južná Kórea – 0,599 t (1,6 %).

Spolu týchto desať najväčších znečisťovateľov atmosféry s CO₂, vyprodukujú ho 73,8 %, čo sú v podstate tri štvrtiny jeho celosvetovej ročnej produkcie.

V strednej Európe sa od konca 19. storočia zvýšila priemerná teplota vzduchu tak v teplom, ako aj v chladnom polroku približne o 2 °C. Rast teploty v posledných 37 rokoch (od roku 1980) bol výrazne nejvyšší za celú éru meteorologických meraní v strednej Európe (od roku 1775) a je zrejme najvyšší aj za posledných 2 000 rokov za rovnaký časový úsek. Úhrny zrážok nemajú od konca 19. Storočia v strednej Európe významný trend, zvýšila sa ale ich premenlivosť.

Podľa SHMÚ bola v roku 2018, na doteraz najväčšom počte pozorovacích staníc v rámci Slovenska, dosiahnutá priemerná ročná teplota vzduchu 12 až 13 °C, pričom niektoré teploty boli zaznamenané vôbec po prvýkrát v histórii meteorologických meraní na Slovensku.

Riešením, ktoré by malo v konečnom výsledku zabrániť, alebo aspoň minimalizovať riziká a negatívne dôsledky zmeny klímy, je kombinácia opatrení zameraných na znižovanie emisií skleníkových plynov s opatreniami, ktoré znížia zraniteľnosť a umožnia adaptáciu človeka a ekosystémov s nižšími ekonomickými, environmentálnymi a sociálnymi nákladmi.

Často používanými výrazmi v súvislosti s touto problematikou sú tzv. mitigácia a adaptácia.

Mitigácia je zmierňovanie, resp. snaha o elimináciu klimatických zmien. Taktiež sa často definuje ako minimalizácia rozsahu budúcich klimatických zmien znížením množstva vypustených plynov vytvárajúcich skleníkový efekt, ako aj zvýšenie schopnosti odbúravať oxid uhličitý z atmosféry.

Adaptácia znamená prispôsobenie sa zmeneným podmienkam v dôsledku zmien klímy. Predstavuje zmierňovanie dopadu klimatických zmien, resp. snahu prispôsobiť sa a naučiť sa žiť s klimatickými zmenami, čo znamená chrániť sa pred ich negatívnymi vplyvmi a využívať pozitívne vplyvy vo svoj prospech.

Už od polovice minulého storočia viacero vedcov upozorňovalo na negatívne dôsledky, ktoré môže priniesť neustále zvyšovanie koncentrácie emisií skleníkových plynov v atmosfére. V roku 1979 sa zišla Prvá svetová klimatická konferencia a uznala zmenu klímy ako vážny problém. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov sa konalo mnoho medzivládnych konferencií zameraných na zmenu klímy. Spolu s rastúcim počtom vedeckých dôkazov, pomohli zvýšiť medzinárodný záujem o tento problém. Účastníkmi boli vládni činitelia, vedci a environmentalisti. Stretnutia sa zaoberali vedeckými aj politickými problémami a vyzývali ku globálnej akcii.

Medzitým bol Environmentálnym programom OSN (UNEP) a Svetovou meteorologickou organizáciou (WMO) v roku 1988 založený Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC) s mandátom na zhodnotenie stavu jestvujúceho vedeckého poznania o klimatickom systéme a jeho zmenách, o environmentálnych, ekonomických a sociálnych vplyvoch zmeny klímy a o možných postupoch a stratégiách. V roku 1990 IPCC vydal prvú hodnotiacu správu. Správa potvrdila vedecké dôkazy o zmene klímy. Schválenie správy malo významný vplyv jednak na politikov a jednak na verejnosť, a tak správa vytvorila základ na vyjednávanie o dohovore o zmene klímy. Rámcový dohovor OSN o zmene klímy bol prijatý v New Yorku 9. mája 1992 a na Svetovom samite v Rio de Janeiro ho podpísalo 154 štátov (plus Európska komisia). Dohovor predovšetkým stanovil základný cieľ, ktorý chce medzinárodné spoločenstvo jeho prostredníctvom dosiahnuť, a to „stabilizáciu koncentrácie plynov spôsobujúcich skleníkový efekt v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnej a antropogénnej interferencii s klimatickým systémom. Takáto úroveň by sa mala dosiahnuť v rámci dostatočnej časovej lehoty, ktorá by umožnila ekosystémom adaptovať sa prirodzeným spôsobom na zmenu klímy, zabezpečiť, aby nebola ohrozená produkcia potravín a umožniť, aby ekonomický rozvoj pokračoval udržateľným spôsobom“.

Kjótsky protokol, je doplnok k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy a je jedným z najdôležitejších medzinárodných právnych nástrojov na riešenie problému zmeny klímy. Obsahuje záväzok priemyselne vyspelých štátov znížiť emisie skleníkových plynov, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie. Kjótsky protokol rieši problém emisií šiestich druhov skleníkových plynov: oxidu uhličitého (CO₂), metánu (CH₄), oxidu dusného (N₂O), hydrofluórovaných uhľovodíkov (HFC), perfluórovaných uhľovodíkov (PFC) a fluoridu sírového (SF6).

Európska únia schválila Kjótsky protokol 31. mája 2002. Platnosť nadobudol 16. februára 2005, po tom, čo ho ratifikovalo Rusko.

Kjótsky protokol rozšíril možnosti krajín pri výbere spôsobu a nástrojov, ktoré sú na splnenie redukčných cieľov emisií skleníkových plynov pre tú - ktorú krajinu najvhodnejšie. Zadefinovali sa nové flexibilné nástroje, ktorých spoločným cieľom je ekonomicky čo najefektívnejšie dosiahnuť maximálne možné zníženie emisie skleníkových plynov.

Ku kľúčovým mechanizmom flexibility patria (a) spoločné plnenie záväzkov (čl. 6), (b) mechanizmus čistého rozvoja (čl. 12) a (c) obchodovanie s ušetrenými emisiami (čl. 17).

Spoločné plnenie záväzkov (Joint Implementation) predstavuje mechanizmus, v rámci ktorého "darcovská" krajina investuje v "hostiteľskej" krajine do projektu na zníženie emisií skleníkových plynov, pretože v hostiteľskej krajine sa dosiahne zníženie emisií o jednu tonu s nižšími nákladmi. Zníženie emisií si potom podľa dohody rozdelia. Obidve krajiny musia figurovať v Prílohe I dohovoru. Predmetom transferu sú emisné redukčné jednotky.

Mechanizmus čistého rozvoja (Clean Development Mechanizmus) sa realizuje obdobne ako mechanizmus spoločného plnenia záväzkov s tým rozdielom, že hostiteľská a darcovská krajina nepatria do zoznamu krajín uvedených v Prílohe I dohovoru. Predmetom transferu sú certifikované emisné redukcie.

Obchodovanie s ušetrenými emisiami (Emission Trading) znamená, že krajina, ktorá dosiahne nižšie emisie než požaduje protokol, môže tento rozdiel (ušetrené emisie - „uhlíkové kredity“) predať, pričom iná krajina ich môže nakúpiť, a tak plniť redukčný cieľ.

V katarskej Dohe bol v roku 2012 schválený dodatok ku Kjótskemu protokolu. Týmto dodatkom sa rozhodlo o pokračovaní Kjótskeho protokolu a stanovilo sa druhé záväzné osemročné obdobie (2013 – 2020). Redukčné záväzky EÚ a členských štátov na druhé obdobie Kjótskeho protokolu sú rovnaké ako prijaté ciele zníženia emisií do roku 2020 podľa klimaticko-energetického balíčka, teda 20 %-ná redukcia emisií skleníkových plynov v porovnaní s úrovňou v roku 1990. Únia prijala záväzok dosiahnuť do roku 2030 najmenej 40 %-né zníženie vlastných emisií skleníkových plynov v porovnaní s rokom 1990. K monitorovaným šiestim skleníkovým plynom z prvého obdobia pribudol nový plyn – fluorid dusitý - NF₃, ktorý má 17- tisíckrát vyšší globálny potenciál otepľovania ako CO₂. Používa sa okrem iného pri výrobe solárnych panelov a displejov z kvapalných kryštálov. Za 30 rokov vzrástla jeho koncentrácia o 11 %.

Na 21. konferencii zmluvných strán Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy (COP 21), ktorá sa konala v Paríži, sa 12. decembra 2015 prijalo znenie dohody o posilnení globálnej reakcie na hrozbu zmeny klímy. Nasledovali národné ratifikačné procesy.

Parížska dohoda nadobudla platnosť 4. 11. 2016, tridsať dní po dátume, keď najmenej 55 zmluvných strán dohovoru, ktoré spolu produkujú približne 55 % celkových emisií skleníkových plynov, uložilo svoje listiny o ratifikácii, prijatí, schválení alebo pristúpení. Medzi zmluvné strany dohovoru patrí aj Európska únia a jej členské štáty.

Parížska dohoda o zmene klímy je prvou všeobecnou, právne záväznou celosvetovou dohodou v tejto oblasti. Bola podpísaná 22. apríla 2016. Európska únia Parížsku dohodu ratifikovala 5. októbra 2016. Jej  cieľom je  obmedziť rast globálnej teploty do konca storočia o maximálne 2 °C a podľa možnosti výrazne pod túto hodnotu – len o 1,5 °C – v porovnaní s predindustriálnym  obdobím. V druhej polovici 21. storočia by sa mala dosiahnuť uhlíková neutralita, teda malo by sa vypustiť len toľko emisií skleníkových plynov, koľko ekosystémy dokážu zachytiť.

Podľa 6. správy Medzinárodného panelu o zmene klímy (IPCC) z augusta 2021, ktorá uvádza, že klimatická kríza ešte nikdy nebola naliehavejšia (posledné odhady predpovedajú zvýšenie teploty do konca tohoto storočia o 1,8 až 2,7 °C), tak najbližšia medzinárodná konferencia k tejto problematike (Glasgow – COP 26), mala byť implementáciou opatrení, ktoré by napĺňali ciele z Paríža 2015 – COP 21.

Glasgowský klimatický pakt bol prijatý v decembri 2021, ale v jeho rámci štáty neprijali nové záväzky na zníženie produkcie emisií skleníkových plynov. Uznávajú dôležitosť zníženia globálnych emisií o 45 % do roku 2030 v porovnaní s úrovňou v roku 2010 a dosiahnutia uhlíkovej neutrality okolo roku 2050 (chýbajú však konkrétne opatrenia, ako dosiahnúť cieľ - obmedziť rast globálnej teploty do konca storočia o 1,5 °C – v porovnaní s predindustriálnym  obdobím). Stále existuje obrovský rozdiel medzi týmito cieľmi a záväzkami, ktoré štáty doteraz prijali. To by mohlo viesť k celkovému zvýšeniu emisií o 13,7 % v porovnaní s úrovňou v roku 2010. Znepokojujúca je aj skutočnosť, že len polovica štátov aktualizovala svoje národné príspevky (NDC). Dobrou správou je, že Spojené štáty americké (USA) sa pripojili k takmer 200 ďalším krajinám s cieľom riešiť klimatické zmeny.

Čiastočný pokrok sa dosiahol v problematike ukončenia používania fosílnych palív a uhlia. Konferencia vyzýva k urýchleniu úsilia o „postupné zrušenie“ fosílnych palív a „neefaktívnych“ dotácií na ne – ukončiť nové medzinárodné dotácie na fosílne palivá – ale konsenzus neexistuje.

Aj naďalej pretrváva neplnenie cieľa na „podporu juhu“ (Kodaň,´2009 – COP 15), aby rozvinuté krajiny každoročne prispeli 100 mld USD na prispôsobenie sa rozvojových krajín zmene klímy. Prijala sa iba výzva na plnenie tohoto cieľa s predpokladom, že v roku 2025 sa tento cieľ zdvojnásobí (200 mld USD).

Krajiny súhlasili, že do roku 2030 je potrebné zvrátiť odlesňovanie, ktoré sa neustéle zvyšuje.

Ďalšou výzvou je „dialóg“ o otázke vytvorenia mechanizmov refinancovania strát a škôd spôsobených zmenou klímy. Neprijali sa nové a konkrétne ciele na pomoc zraniteľným krajinám, najmä rozvojovým a ostatným krajinám, vyrovnať sa s klimatickou núdzou, hoci ich potreby exponenciálne rastú.

V Glasgove, v nadväznosti na Katovice (COP 24) a Madrid (COP 25), boli prijaté „slabé“ pravidlá o obchodovaní s emisiami.

A tak sme stále ďalej a ďalej od dosiahnutia cieľa, 1,5 °C, čo bude mať veľmi vážne dôsledky pre spoločnosť a ešte väčší dosah na najzraniteľnejšie krajiny, skupiny a jednotlivcov.

COP 26 - 26. výročná konferencia zmluvných strán OSN v Glasgowe, s cieľom riešiť klimatické zmeny, podobne, ako predchádzajúce samity, vyústila do rôznych medzinárodných záväzkov a zdôraznila rastúcu naliehavosť riešenia klimatických zmien. (Slúži aj ako pripomienka, že samotné záväzky nestačia na zmenu klímy. Bez vhodných politík, investícií a technológií, môže rast atmosférických teplôt pokračovať na 2 °C.) Všeobecná zhoda a súhlas bol dosiahnutý v tom, že nasledujúca Konferencia (COP 27), ktorá sa uskutoční v tomto roku – 2022 v Egypte (30 rokov po Summite Zeme - Rio de Janeiro, 1992), sľubuje, že bude významným stretnutím pre dosiahnutie mnohých cieľov a úloh, ktoré boli v priebehu doterajších rokov prezentované.

Poľnohospodársky sektor má výnimočné postavenie vo vzťahu ku klimatickým zmenám, pretože mitigačné opatrenia môžu mať aj významný adaptačný potenciál. Každé mitigačné opatrenie zahŕňa jednu alebo viac stratégií. Stratégia znižovania/prevencie emisií CO₂ do atmosféry sa zameriava na uchovávanie existujúcich zásob uhlíka v pôde a vo vegetácii alebo na znižovanie emisií CH₄ a N₂O. Stratégia sekvestrácie (viazania), je založená na zvýšenom zachytávaní CO₂ rastlinami v porastoch počas fotosyntézy a následne aj v pôde, zapracovaním rastlinnej biomasy a tvorbou pôdnych zásob uhlíka v procese humifikácie. Sekvestrácia je aktívny proces, pri ktorom sa odoberá CO₂ priamo z atmosféry, čím sa znižuje skleníkový efekt. Znižovanie emisií CO₂ možno dosiahnuť aj uplatňovaním stratégie nahrádzania fosílnych palív biologickými produktami.

Emisie skleníkových plynov z poľnohospodárstva (okrem CO₂) majú 10-12 %-ný podiel na celkových antropogénnych emisiách skleníkových plynov (FAOSTAT, 2014).

Zadefinovanie emisných faktorov a kvantifikácia skleníkových plynov z poľnohospodárstva bol dlhodobý proces, ktorého výstupom sú databázy FAOSTAT. Pre úspešnú implementáciu mitigačných a adaptačných procesov je kľúčovým faktorom analýza zdrojov a spôsobov regulácie emisie skleníkových plynov v poľnohospodárstve.

Kvantifikácia a emisie metánu a oxidu dusného sa vzťahujú na špecifické poľnohospodárske aktivity, ako sú intenzívne pestovanie poľnohospodárskych plodín (hnojenie dusíkom, nakladanie s exkrementmi, obrábanie pôdy prispievajúce k emisiám N₂O) a chov dobytka, pestovanie ryže, manipulácia s maštaľný hnojom zvyšujúce emisie CH₄. Medzi najväčších producentov metánu patrí poľnohospodárstvo (živočíšna výroba), najmä veľkochovy hovädzieho dobytka a ošípaných. Metán vzniká ako priamy produkt látkovej výmeny bylinožravcov (enterická fermentácia) a ako produkt odbúravania živočíšnych exkrementov. Živočíšna výroba sa v podstate podieľa najvyšším percentom na produkcii skleníkových plynov v poľnohospodárstve aj s toho dôvodu, že metán má viac ako 20-násobne vyšší otepľovací potenciál ako CO₂.

Hlavným zdrojom oxidu dusného (N₂O) v poľnohospodárstve je rastlinná výroba – prebytky minerálneho dusíka v pôde ako dôsledok intenzívneho hnojenia a nepriaznivý vzdušný režim pôd spôsobený najmä zhutňovaním pôd.

Tab. 1: Zdroje emisie skleníkových plynov z poľnohospodárstva podľa FAOSTAT-u

Zdroj: (Tubiello et al., 2013). Emisná jednotka pre N₂O je vyjadrená v kg N₂O-N/kg N; pre enterickú fermentáciu v CH₄.kg.kus^-1.rok^-1, pre pestovanie ryže v CH₄.g.m^-2.rok^-1, pre manipuláciu s maštaľným hnojom v CH₄.kg.kus^-1.rok^-1.

Emisný faktor pre pestovanie ryže je v intervale 10-27,5 v závislosti od spôsobu pestovania. Najväčší zdroj skleníkových plynov je počítaný na pestovanie ryže v trvalo zaplavených políčkach (paddy field), alebo na pestovanie ryže vo vode hlbokej min. 0,5 m a viac (deep water rice) minimálne 1 mesiac počas pestovateľskej sezóny.

Zmena klímy stavia globálnu výzvu zabezpečenia dodávok potravín pre rastúcu svetovú populáciu pri zachovaní noriem ochrany životného prostredia do nového svetla.

V nižších zemepisných šírkach, kde sa nachádza väčšina krajín s nízkym HDP, aj minimálne dodatočné oteplenie zníži úrodu plodín a spôsobí vyššiu nestálosť úrod. To bude mať vážne negatívne dôsledky na zabezpečenie dodávky potravín z miestnych zdrojov. Negatívne vplyvy na úrodu poľnohospodárskych plodín sa ešte zhoršia častejšími extrémnymi výkyvmi počasia. Táto situácia s najväčšou pravdepodobnosťou zvýši závislosť týchto oblastí od dovozu potravín a zvýši počet ľudí ohrozených hladom.

Vo vyšších zemepisných šírkach sa v dôsledku klimatickej zmeny predpokladá celkovo zvýšená produktivita, čo môže zabezpečiť, že v nasledujúcich dvoch alebo troch desaťročiach nebude globálna produkcia potravín ohrozená. V existujúcich prognózach sa však neberú vždy do úvahy niektoré riziká spojené s extrémnymi poveternostnými prejavmi a výskytom škodcov a chorôb, ktoré by zhoršili súčasný obraz týkajúci sa klimatických vplyvov na produktivitu v krajinách globálneho Juhu a globálneho Severu. Navyše v druhej polovici tohto storočia môže globálna poľnohospodárska produktivita začať klesať.

Okrem priamych vplyvov zmeny klímy (napr. vysušovanie, zvýšené riziko požiarov, zvýšená teplota a obmedzená doba so snehovou pokrývkou, šírenie inváznych druhov) budú ovplyvňovať biodiverzitu aj súvisiace sociálno-ekonomické zmeny, najmä zmeny vo využívaní územia, ktoré môžu byť významnejšie ako priame vplyvy.

Z globálneho pohľadu sa v rôznych častiach sveta, najmä v juhovýchodnej Ázii, resp. v Afrike, vo veľkom rozsahu využíva žiarový systém založený na dočasnom získaní poľnohospodárskej pôdy vyrúbaním, resp. vypálením územia. Vzhľadom na vysoký tlak na lokálne zvyšovanie produkcie potravín tento spôsob (slash and burn) zároveň výrazne zvyšuje objem skleníkových plynov a pôdnu eróziu. To vedie k degradácii agroklimatického produkčného potenciálu územia s následným tlakom na rozširovanie plôch na úkor lesa.

V nasledujúcich desaťročiach bude poľnohospodárstvo ovplyvnené zmenou klímy vo svetovom aj v európskom meradle. Hoci je poľnohospodárstvo EÚ technologicky vyspelé, jeho schopnosť poskytovať potraviny a prispievať k ekosystémovým službám v rámci európskej spoločnosti je priamo závislá od klimatických podmienok.

Keďže poľnohospodári spravujú väčšinu pôdy v EÚ, dôležitou úlohou Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) je uľahčiť adaptáciu na meniace sa podmienky tým, že pomôžu poľnohospodárom prispôsobiť ich produkciu a poskytnúť širšie ekosystémové služby v závislosti od pôdneho manažmentu.

Zmena klímy bude mať komplexný vplyv na biofyzikálne procesy, ktoré sú oporou poľnohospodárskych systémov, a to s negatívnymi aj pozitívnymi dôsledkami v rôznych regiónoch EÚ. Zvyšujúca sa atmosférická koncentrácia CO₂, vyššie teploty, zmeny v ročnom a sezónnom úhrne zrážok a frekvencia extrémnych udalostí sú faktory, ktoré ovplyvnia množstvo, kvalitu a stabilitu výroby potravín a prirodzené prostredie poľnohospodárstva.

Klimatické zmeny budú mať dôsledky na dostupnosť vodných zdrojov, na škodcov a choroby, ako aj na pôdu. Povedú k významným zmenám podmienok na rastlinnú a živočíšnu výrobu. V extrémnych prípadoch môže degradácia poľnohospodárskych ekosystémov znamenať dezertifikáciu (rozširovanie púští), čo by viedlo k celkovej strate kapacity produkcie danej pôdy. Z krátkodobého hľadiska poľnohospodárstvo najviac zasiahnu najmä frekvencia a intenzita extrémnych výkyvov počasia a sezónne zmeny v úhrne zrážok. Klimatické podmienky, ktoré predpokladáme v dvadsiatom prvom storočí, sa budú výrazne líšiť podľa geografických oblastí. Hoci je zmena klímy globálnym procesom, jej lokálny dosah je rozdielny. Niektoré oblasti zaznamenajú negatívne, a zároveň aj pozitívne vplyvy. Rozsah dopadu nie je známy, keďže reakcie plodín na klimatické zmeny ešte nie sú dostatočne preskúmané. Niektoré aspekty zmeny klímy, ako sú napríklad vyššie teploty, zvýšená fotosyntéza (kvôli vyšším úrovniam CO₂ v ovzduší) a dlhšie vegetačné obdobia, môžu mať v niektorých oblastiach mierne pozitívne účinky na produktivitu plodín pestovaných na ornej pôde a to aspoň do polovice 21. storočia. V severných regiónoch môže dôjsť ku zvýšeniu úrod a k rozšíreniu spektra možných plodín. Tieto výhody však vyplynú z nízkej úrovne zvýšenia teploty a sú veľmi neisté. Škodlivosť ďalšieho otepľovania však bude stúpať, pretože rast a úrody plodín sú podmienené teplotnými prahovými hodnotami spojenými s kľúčovými reprodukčnými stupňami. Urýchľovanie vegetačného cyklu má negatívne účinky na nalievanie zrna a jeho kvalitu.

Spektrum nepriaznivých vplyvov sa môže očakávať v rámci zvýšenej medziročnej a sezónnej premenlivosti zrážok. Očakáva sa zníženie letných zrážok v južnej časti EÚ a zvýšenie intenzity zimných zrážok v strednej a severnej časti EÚ. Extrémne poveternostné podmienky, ako sú vlny horúčav a sucha, môžu vážne narušiť produkciu najmä počas kritickej fázy rastu plodín. Veľký adaptačný potenciál na budúce zmeny vyššieho teplotného zabezpečenia má kukurica. Naopak zvýšené teploty budú mať rozsiahly negatívny vplyv na pšenicu a jačmeň, ktoré majú obmedzený adaptačný potenciál. Produkcia zeleniny je veľmi citlivá na dostupnosť vody, a dokonca aj na mierny stres spôsobený výkyvmi z optimálneho teplotného rozpätia. Tento druh produkcie je preto zmenami klímy veľmi ohrozený.

Pre viacročné plodiny predstavujú extrémne udalosti tak isto vážne riziko, keďže môžu ovplyvniť kapacitu produkcie na niekoľko rokov. Pestovanie viacročných plodín bude ovplyvnené časovým posunutím fenologickej fázy, keďže možnosti ich prispôsobenia prostredníctvom poľnohospodárskych činností sú menšie ako pri jednoročných poľných plodinách. Mnoho druhov ovocných stromov je citlivých na jarné mrazy počas obdobia kvitnutia. Riziko škôd spôsobených skorým príchodom jesenných mrazov sa pravdepodobne zníži, potreba vody sa však asi zvýši. Vzrastú aj ťažkosti spojené s výskytom škodcov a chorôb.

Chov hospodárskych zvierat ovplyvnia suchšie podmienky a vyššie teploty v mnohých aspektoch vrátane dosahu na zdravie a ich dobré životné podmienky. Zmena klímy má komplexný vplyv na sektor živočíšnej výroby najmä kvôli značnej diverzite výrobných systémov v EÚ. Otepľovanie a extrémne udalosti, ako sú horúčavy, budú mať priamy vplyv na zdravie zvierat, ich rast a produkciu, a zároveň aj na ich reprodukciu.

Nepriame účinky sa odrazia na zmenách v produktivite pasienkov a krmovín a na rozložení chorôb zvierat. Značnými škodlivými účinkami budú s najväčšou pravdepodobnosťou postihnuté systémy extenzívneho spásania, ktoré, pokiaľ ide o krmivo a ustajnenie, sú priamo závislé od klimatických podmienok. Vyššie teploty a deficit letných zrážok v stredozemných oblastiach skrátia obdobie spásania a znížia produkciu a kvalitu krmovín. Vo vlhkých oblastiach severozápadu môže však mierne oteplenie predstavovať pre živočíšnu výrobu výhody, pretože z krátkodobého až strednodobého hľadiska sa produktivita pastvín zvýši.

EÚ musí znížiť emisie skleníkových plynov z poľnohospodárstva a prispôsobiť systém výroby potravín tak, aby sa dokázal vyrovnať so zmenou klímy, ktorá predstavuje len jeden z mnohých tlakov na poľnohospodárstvo. Na výrobu a spotrebu potravín v EÚ, ktorá čelí rastúcemu celosvetovému dopytu a súťaži o zdroje, sa treba pozerať v širších súvislostiach, spájajúcich poľnohospodárstvo, energetiku a potravinovú bezpečnosť.

Potraviny predstavujúce základnú ľudskú potrebu a zdavá výživa, tvoria najdôležitejšiu súčasť nášho zdravia a životnej pohody.

Pri každej činnosti súvisiacej s výrobou potravín, sa do ovzdušia uvoľňujú skleníkové plyny. Pri poľnohospodárskych činnostiach sa uvoľňuje predovšetkým veľké množství dvoch veľmi účinných skleníkových plynov – metánu a oxidu dusného.

Emisie EÚ pochádzajúce z poľnohospodárstva sa za roky 1990 až 2012 znížili o 24%, vďaka významnému zníženiu stavov hovädzieho dobytka, efektívnejšiemu používaniu hnojív a lepšiemu hospodáreniu s maštaľným hnojom.

Poľnohospodárstvo vo zvyšku sveta sa však vydalo opačným smerom. Celosvetové emisie z pestovania poľnohospodárskych plodín a chovu hospodárskych zvierat, sa za roky 2001 až 2011 zvýšili o 14 % (predovšetkým vďaka rozvojovým krajinám).

Ďalšie znižovanie emisií skleníkových plynov z poľnohospodárstva je a bude pomerne problematické. V EÚ by pomohlo lepšie začlenenie inovatívnych technológií do výrobných metód, napr. zachytávanie metánu z maštaľného hnoja, efektívnejšie využívanie hnojív, efektívnejšia výroba mäsa a mlieka.

Vzhľadom na predpokladaný rast počtu obyvateľov a zmeny stravovacích návykov smerom k vyššej spotrebe mäsa, sa v nejbližších desiatich rokoch predpokladá zvýšenie celosvetového dopytu po potravinách o 70%. Takéto významné zvýšenie dopytu, sa zákonite prejaví v dodatočných tlakoch na životné prostredie. Tiež si treba pripomenúť, že pôda, a to predovšetkým úrodná poľnohospodárska pôda, je v Európe i vo svete obmedzeným zdrojom.

Zmena klímy podmieňuje a bude podmieňovať to, koľko potravín je možné vyrábať a kde.

Otázka, čo bude kto pestovať a kde to bude pestovať, má sociálno – ekonomickú povahu a pravdepodobne sa v budúcnosti stane oveľa spornejšou.

© 2024 Agroporadenstvo.sk | Vytvoril a prevádzkuje: Inštitút znalostného pôdohospodárstva a inovácií | Valid XHTML | CSS
Úvod |  Mapa stránok |  Novinky e-mailom |  Vyhlásenie o prístupnosti