Hospodársky významné choroby rastlín 2
Múčnatka mrkvová (Erysiphe heraclei)
Napáda mrkvu, zeler, petržlen, paštrnák, rascu, kôpor, aníz a veľa ďalších druhov divorastúcich rastlín z čeľade mrkvovitých. Listy, hlavne na hornej strane, listové stopky, výhonky a okolíky pokrýva bielym jemným múčnatým povlakom. Povlaky pri silnom napadnutí vydávajú zatuchlý zápach. Na jeseň sa uprostred tmavšieho povlaku objavujú hnedé guľovité „zrniečka“. Pri silnejšom napadnutí rastliny zaostávajú v raste, žltnú, bronzovatejú a stávajú sa krehkými. Niekedy odumierajú celé rastliny, najmä keď sú nakazené v skorej fáze vývinu. Semenné rastliny pri silnejšom postihnutí majú drobné semená s menšou klíčivosťou. Huba prezimuje na napadnutých zvyškoch rastlín, na ktorých sa nachádzajú blanky s krátkymi nitkovitými úponkami. V blanke sa nachádza 4-8 vreciek a v každom 2-5 vreckatých výtrusov. Na jar blanky i vrecká pukajú a z nich sa vysypú výtrusy, ktoré infikujú rastliny v poraste. Počas vegetácie sa huba rozširuje pomocou konídiových výtrusov. Na obmedzenie výskytu huby sú najúčinnejšie a úplne postačujúce preventívne opatrenia. Náchylné sú predovšetkým husté, zaburinené a tienené porasty. Na tom istom pozemku sa odporúča mrkvovité rastliny pestovať v odstupe 3-4 rokov (v malej záhradke treba striedať jednotlivé záhony) a zároveň uplatňovať priestorovú izoláciu od iných hostiteľských rastlín huby, teda petržlenu, zeleru a paštrnáku. Pri výseve treba dodržiavať normy výsevku (nepresievať veľkým množstvom osiva) a neprehnojovať dusíkom. Po zbere úrody je nevyhnutné zlikvidovať všetky zvyšky chorých rastlín a pôdu hlboko pokopať alebo poorať. Nakoľko sa choroba prenáša aj semenom, treba vysievať osivo iba zo zdravých porastov. Primerané a vyvážené hnojenie draslíkom a dusíkom a závlaha v období sucha brzdia šírenie huby a podporujú tvorbu nových zdravých listov. Dôležité je ničenie burín a včasné jednotenie. Chemická ochrana sa odporúča len výnimočne, aj to iba v oblastiach pravidelného silného výskytu a v rokoch žičlivých vývoju huby, teda v horúcich a suchých podmienkach. Postrekuje sa až po objavení prvých príznakov choroby, najčastejšie koncom júla a začiatkom augusta. Povolené je množstvo fungicídov.
|
Obr. 1: Múčnatka mrkvová (Erysiphe heraclei) |
Nádorovitosť hlúbovín (Plasmodiophora brassicae)
V oblastiach pestovania kapustovej zeleni sa nádorovitosť hlúbovín vyskytuje pomerne často. Na silno zamorených pozemkoch môže dochádzať k veľkým stratám a často bývajú zničené všetky rastliny. Škodlivosť patogéna zvyšuje aj jeho schopnosť prežívať dlhodobo v pôde (aj 10 rokov). Nádorovitosť hlúbovín spôsobuje huba Plasmodiophora brassicae, na Slovensku známa aj ako nádorovka kapustová. Napadnuté rastliny slabo rastú, kapusta netvorí hlávky, rastliny postupne hynú a na poli vznikajú prázdne miesta. Hostiteľskými rastlinami sú kapusta obyčajná, karfiol, kel, brokolica, horčica biela, kapusta čínska a ďalšie druhy z čeľade kapustovitých. Ochorenie súvisí s pôdnou kyslosťou. Za optimálne podmienky pH pre rozvoj choroby považujeme 5,6 – 6,5. Patogén dokáže prezimovať v pôde vo forme trvalých spór, ktoré si zachovávajú svoju životaschopnosť po dobu 3 – 6 rokov. Z trvalých spór sa uvoľňujú zoospóry, ktoré aktívne vyhľadávajú a infikujú korene hostiteľských rastlín. Huba sa však rozširuje aj pôdnymi organizmami, prenáša sa náradím, strojmi, obuvou, dokonca zvieratami a ich hnojivom, ak sa kŕmili napadnutými rastlinami. Infikované rastliny sú menšie, majú žltozelené alebo fialové listy a často vädnú. Na koreňoch sú viditeľné nádory rôzneho tvaru a veľkosti. Najskôr sú útvary belavé, postupne však hnednú až sčernejú. Na konci vegetačného obdobia dochádza k rozpadu nádorov. Poškodené korene sú sekundárne napádané hnilobnými baktériami a odumierajú, čo spôsobuje vädnutie napadnutých rastlín. Po rozpade nádorov sa uvoľňujú trvalé spóry, ktoré zamorujú pôdu na dlhé obdobie. Optimálna teplota pôdy pre klíčenie trvalých spór je 18 – 25 °C a minimálna pôdna vlhkosť 50 % maximálnej vodnej kapacity, s optimom 70 až 90 %. Poškodenie sa vyskytuje v ohniskách. Po výskyte nádorovitosti hlúbovín je nutné upraviť osevný postup, vyhýbať sa zelenému hnojeniu a pestovaniu kapustovej zeleniny minimálne šesť rokov. Na zamorených pôdach sa neodporúča priama sejba, vhodnejšie je použitie balíčkovaných sadeníc. Samozrejmosťou je využívanie iba zdravých priesad a odolnejších odrôd. Dôležité je upraviť hodnotu pH pôdy a teba znížiť jej kyslosť vápnením, na optimálnu hodnotu pH 7. Odstránené napadnuté rastliny neodporúčame využívať na kompost. Nezabudnúť ani na odstraňovanie burín z čeľade kapustovitých. Odporúčame využívať nepriateľské rastliny proti nádorovitosť hlúbovín. Takouto rastlinou je napríklad mäta prieporná.
|
Obr. 2: Nádorovitosť hlúbovín (Plasmodiophora brassicae) |
Pleseň maková (Peronospora arborescens)
Pestovanie maku má na území Slovenskej republiky bohatú tradíciu. V súčasnosti sa mak pestuje na farmaceutické a potravinárske účely. K najznámejším hubovým chorobám maku patrí pleseň maková (Peronospora arborescens), ktorá spôsobuje významné hospodárske straty na úrode. Výskyty plesne makovej môžeme pozorovať vo vyššej miere počas vlhkých rokov. Spomínané ochorenie sa prenáša aj osivom, kde huba dokáže prezimovať. Potenciálne viac sú ohrozené porasty z jesenného výsevu. Hostiteľskými rastlinami sú okrem maku aj iné rastliny z čeľade iskerníkovité (Papaveraceae). V zásade rozlišujeme dva odlišné typy prejavov ochorenia: a) systematická infekcia – infikovaný býva vegetačný vrchol, čo má za následok zastavenie rastu. Rastliny, ktoré majú prejavy systematickej infekcie sú zakrpatené a deformované. Vrchná strana listov obsahuje chlorotické škvrny, na spodnej strane listov môžeme pozorovať hustý sivý povlak – tzv. sporulačné orgány húb. V tomto prípade sa infekcia šíri od základu listu až k jeho vrcholu. Napadnuté listy sú skučeravené, krehké, okrajmi sa stáčajú smerom nadol a sú nápadne zhrubnuté. Na stonkách maku siateho môžeme taktiež pozorovať výrazné zmeny. Postupom času stonky zhrubnú a vo vlhkom prostredí sú pokryté sivým povlakom. Kvetné puky odumierajú alebo zostávajú malé a so zmeneným tvarom. V makoviciach sa semená nevytvárajú alebo sú premenené na hrdzavý prášok. V prípade systematických infekcií sa príznaky napadnutia prejavia za každých podmienok, čiastočne môžu byť ovplyvnené iba výživou. b) lokálna infekcia – priebeh ochorenia lokálnych infekcií býva pre rastliny menej škodlivý. Infekcia je vyvolaná hubami počas vegetácie, a to pri vlhkom a teplom počasí. Pre listy sú typické ostro ohraničené, žltosfarbené škvrny, ktoré postupom vegetačného obdobia hnednú a odumierajú. V porovnaní so systematickou infekciou pozorujeme jemný sivý povlak, ktorý je viditeľný iba pri vlhkom počasí. Keďže huba pri lokálnej infekcii sporuluje na spodnej strane listov veľmi slabo, možno si ochorenie mýliť s helmintosporiózou maku. Z ochranných opatrení proti plesni makovej je dôležité používať predovšetkým zdravé osivo, ktoré pochádza z uznaných množiteľských porastov. Osivo je potrebné upraviť autorizovanými moridlami. Taktiež sa odporúča pestovanie maku na tom istom pozemku až po uplynutí 3-4 rokov a rozrušenie pôdneho prísušku počas vegetačného obdobia. Mak sa z dôvodu výskytu uvedeného ochorenia neodporúča pestovať vo vlhkých lokalitách a v hustom spone s počtom jedincov výrazne presahujúcim odporúčané hodnoty. Z pohľadu výživy rastlín sa odporúča aplikovať vyššie dávky fosforu, vďaka ktorému možno znížiť škodlivosť plesne makovej. Nadmerné a jednostranné dávky dusíka naopak zvyšujú citlivosť rastlín voči plesni makovej. Z prípravkov na ochranu rastlín odporúčame využiť prípravky s krátkym reziduálnym účinkom.
|
Obr. 3: Pleseň maková (Peronospora arborescens) |
|
Obr. 4: Pleseň maková (Peronospora arborescens) |
Pleseň zemiaková na rajčiaku (Phytophthora infestans)
V podmienkach Slovenska predstavuje jednu z najnebezpečnejších chorôb, hneď po vírusových ochoreniach. Ochorenie sa najčastejšie objavuje na rastlinách pestovaných v uzavretých priestoroch, neskôr dochádza k napadnutiu aj v poľných podmienkach. Ochorenie má vážny dopad na úrodu, nakoľko sa prejavuje jej znížením vďaka zničeniu asimilačnej plochy rastlín. V súčasnosti je fytoftóra rozšírená vo všetkých pestovateľských oblastiach rajčiaka. Hostiteľskými rastlinami je ľuľok zemiakový a rajčiak jedlý. Hlavnými rozmnožovacími orgánmi patogéna sú mycéliá z napadnutého sadivového materiálu zemiakov, prípadne z hľúz, ktoré prezimovali v pôde. Primárna infekcia sa na skorých odrodách môže prejaviť už v máji, prípadne v polovici júna. Rajčiaky sú infikované z napadnutých zemiakov. Pre vznik primárnej infekcie sú potrebné vhodné podmienky – teplota prostredia v rozmedzí 12 – 23 °C a relatívna vlhkosť vzduchu okolo 80 %. Tieto podmienky však musia trvať minimálne 2 dni. Plody sa infikujú malými trhlinami v kutikule. Na starších listoch si po napadnutí možno všimnúť šedozelené, vodnaté, neskôr šedohnedé, rýchlo sa šíriace škvrny. Vo vlhkom počasí sa na spodnej strane listov tvorí belavý porast plesne. Infekcia sa na plodoch šíri od kalicha, škvrny sú šedozelené a hnedé, na povrchu zvráskavené. Pod vytvorenými škvrnami je dužina plodov stvrdnutá. Pre stopku je typická tvorba ostro ohraničených hnedých škvŕn. K preventívnym opatrenia proti šíreniu patogénu patrí striedanie plodín, vylamovanie a vyväzovanie rajčiakov, neprehusťovanie porastov, neprehnojovanie dusíkom, optimálna závlaha, odstraňovanie spodných listov a pod. Tieto opatrenia majú však uspokojivú účinnosť iba pri suchom a teplom počasí. Počas dlhšie trvajúcich dažďov je potrebná chemická ochrana. Od začiatku kvitnutia sa podľa poveternostných podmienok môžu aplikovať fungicídy, pričom sa odporúča striedať jednotlivé prípravky na báze rôznych skupín účinných látok. Jednotlivé prípravky sa aplikujú v 7 až 14 dňových intervaloch, v závislosti od počasia a typu prípravku.
|
Obr. 5: Pleseň zemiaková na rajčiaku (Phytophthora infestans) |
Sneť cibuľová (Urocystis cepulae)
Bežným patogénom cibuľovín je aj hubové ochorenie sneť cibuľová, voči ktorej sú rezistentné iba niektoré okrasné druhy cibuľovín a pažítka. Za najcitlivejšiu plodinu sa považuje cibuľa, pór a šalotka. Patogén sa vyskytuje celosvetovo, najväčšie škody bývajú pozorované na ťažších pôdach. V prípade napadnutia hostiteľov sneťou cibuľovou, možno vidieť prvé príznaky už krátko po vzídení rastlín, a to na najmladších listoch. Viditeľné sú tmavšie zdurené lézie, ktoré sú dlhé iba niekoľko milimetrov. V prípade silnej infekcie sa neskôr celé listy skrúcajú smerom nadol a lámu sa. Napadnutie sa postupne šíri z listu na list. Pre rastliny je typické zaostávanie v raste. Po 3 – 4 týždňoch po vzídení môže dôjsť k ich usychaniu. Na starších rastlinách sa vytvárajú ložiská čiernych spór, ktoré sa neskôr po prasknutí vrchnej pokožky listu v mieste ložiska uvoľnia. Infikované cibule v skladoch nepodliehajú hnilobe ako následok ochorenia, môžu byť však citlivejšie na poškodenie inými patogénmi. Za zdroj infekcie sa považujú chlamydospóry, ktoré prezimujú v pôde a na nepozberaných zvyškoch rastlín. Ich životnosť môže byť aj niekoľko rokov. V prostredí sa šíria pomocou vetra, dažďa alebo náradím. Optimálna teplota pre klíčenie spór a rast mycélia sa pohybuje v rozpätí od 13 do 22 ℃. Keď teplota prostredia stúpne nad 25 ℃, šírenie ochorenia sa znižuje. Najdôležitejším bodom v ochrane pred sneťou cibule je prevencia, ktorá spočíva predovšetkým v dodržiavaní osevného postupu. Neodporúčame na tom istom poli pestovať cibuľu najmenej 3 – 4 roky po sebe, v prípade výskytu sneti s hospodárskymi škodami treba interval primerane predĺžiť aspoň na 6 rokov. Infikované rastliny je vhodné z porastu odstrániť a najlepšie spáliť. Na Slovensku sú všeobecne proti hubovým chorobám na cibuli povolené fungicídy. Ich aplikáciou možno čiastočne potlačiť aj výskyt sneti cibuľovej.
|
Obr. 6: Sneť cibuľová (Urocystis cepulae) |
|
Obr. 7: Sneť cibuľová (Urocystis cepulae) |
Acidovorax citrulli (bacterial fruit blotch of cucurbits)
Primárnymi hostiteľskými rastlinami baktériového ochorenia Acidovorax citrulli sú dyňa červená (Citrullus lanatus) a melón cukrový (Cucumis melo), ale vyskytovať sa môže aj u tekvice muškátovej (Cucurbita moschata), uhorky siatej (Cucumis sativus), tekvice obyčajnej (Cucurbita pepo) a divo rastúcich tekvicovitých. V Európe sa vyskytuje hlavne v Grécku, niekoľko výskytov bolo hlásených z Maďarska a Srbska. V Amerike sa dá nájsť hlavne v Brazílii a USA, v Ázii je patogén prítomný v Číne, Japonsku a Thajsku.
K prvotným príznakom napadnutia mladých rastliniek dyne červenej patria vodou nasiaknuté oblasti na spodnej strane klíčnych listov a listov – prvotné lézie. Tieto časom nekrotizujú a ak sa rozšíria na vodivé pletivá, nastane časom aj ich nekróza a mladá rastlinka hynie. Na plodoch dyne červenej začínajú príznaky ako malé, nepravidelné, vodou nasiaknuté lézie, ktoré sa neskôr rozširujú na tmavé, olivovo zelené škvrny s nepravidelnými okrajmi. Počas niekoľkých dní môžu lézie pokryť celý povrch dyne. V tomto štádiu ešte lézie nezasahujú do dužiny dyne. V ďalšom štádiu sa pôvodné miesta infekcie môžu stať nekrotickými a prechod baktérie do vnútra dyne zapríčiňuje hnilobu plodu. Z hnijúcej dyne často vyteká lepkavý, jasný oranžový výtok alebo šumivý bakteriálny exsudát.
Cyklus ochorenia u tohto škodcu sa pravdepodobne začína kontaminovanými semenami. Patogén môže niekoľko rokov prežívať na semenách, ktoré boli dôkladne vysušené a uskladnené. Väčšina produkcie dyne červenej je stále z rastlín sadených zo semien, ale začínajú sa používať aj transgénne rastliny (GMO). Pre rýchly rozvoj choroby je ideálne teplé, vlhké počasie. Baktéria z infikovaného semena infikuje klíčiacu rastlinku. Ak sa v množiarni používa povrchové zavlažovanie, je vysoká šanca že striekajúca voda prenesie baktérie aj na susedné rastliny. Týmto spôsobom sa môže infikovať vysoký počet sadeníc. Na vyvíjajúce sa plody na poli sa patogén prenáša tak isto závlahovou vodou, alebo dažďom. Plody sú na infekciu najviac citlivé cca 2-3 týždne po odkvitnutí. Baktéria napadne plody cez prieduchy na povrchu plodu. Malé, vodou nasiaknuté lézie sa vyvíjajú o 3-7 dní neskôr. Zrelé plody sú pokryté voskovou vrstvičkou, ktorá ich chráni pred vniknutím patogénu. Takéto plody môžu byť infikované iba následkom fyzického poranenia. Listové lézie nemajú za následok stratu listov, ale sú významným rezervoárom patogénu. Baktéria okrem semien môže prežívať aj na rastlinných zvyškoch, divo rastúcich hostiteľoch alebo na náhodne vysemených a vyrastených rastlinách. Patogén sa prenáša najmä infikovaným osivom, infikovanými GMO rastlinami a divo rastúcimi zástupcami tekvicovitých.
Pretože doteraz nemáme odrody, ktoré by boli odolné voči tomuto patogénu, používa sa chemická ochrana na základe meďnatých fungicídov. Ďalej je veľmi dôležité používanie neinfikovaného osiva a sadeníc, dodržiavanie základných pestovateľských a hygienických zásad. Semená treba pred vysievaním ošetriť vhodným prípravkom, aby sa minimalizovalo riziko prenosu patogénu (tepelné ošetrenie, fermentácia, aplikácia NaOCl atď.)
|
Obr. 8: Acidovorax citrulli (bacterial fruit blotch of cucurbits) |
Dickeya solani (soft rot bacteria)
Primárnou hostiteľskou rastlinou sú zemiaky, ale môže sa vyskytovať aj na rajčiakoch, kukurici, okrasných rastlinách a iných druhoch. Patogén bol prvý krát v Európe zistený v Holandsku v roku 2005 a do roku 2007 sa výskyt choroby v tejto krajine zvýšil päťnásobne. Momentálne je baktéria udomácnená v Holandsku, Belgicku, Fínsku, Francúzsku, Poľsku, Španielsku a z neeurópskych krajín v Izraeli. Hlavným problémom je, že Dickeya solani rýchlo vytláča iné druhy bakterióz a pravdepodobne sa stane hlavnou príčinou „čiernej nohy“ zemiakov. Prvým príznakom je vädnutie listov s následným vysušením na okrajoch a nakoniec aj celých listov. Tieto príznaky sa stávajú viditeľnými na spodných listoch a v extrémnych prípadoch celá rastlina alebo stonka vyschne. Často je napadnutá iba jedna stonka na rastline. Vývoj symptómov je zvyčajne spojený s mäkkou hnilobou materskej hľuzy. Hnedé škvrny, ktoré zasahujú cievy v stonke, postupujú smerom nahor a občas vedú k nekróze a dutosti stonky. Stonky zvyčajne zostávajú zelené, kým vysychanie listov nie je kompletné. Za teplých, suchých podmienok sa prvé príznaky objavia, keď je teplota vzduchu vyššia ako 25 °C. Ďalšie druhy Dickeya spp. ( D. dadantii a D. zeae ), sa všeobecne vyskytujú na zemiakoch v teplejších a vlhkých tropických a subtropických oblastiach a spôsobujú príznaky, ktoré sú na nerozoznanie od ochorení spôsobených P. atrosepticum v chladnejších podmienkach. Rastliny, postihnuté Dickeya solani, vykazujú vädnutie, zakrpatenie a chlorózy a hnedú až čiernu mäkkú hnilobu na stonke, rozširujúcu sa smerom nahor z hnijúcej materskej hľuzy s prípadným totálnym kolapsom rastliny. K ochoreniu dochádza pred alebo tesne po vzídení, chýbajúce rastliny sú jasne viditeľné. V regiónoch s nízkymi teplotami, infekcie často začínajú tmavým sfarbením horných listov, nasledujú chlorózy a vädnutie. Ako choroba postupuje, stonky vädnú alebo sa zobrazujú príznaky „čiernej nohy“. Kontaminácia vňate zemiakov a následné poškodenie úrody spôsobené silnými dažďami, krupobitím, hmyzom alebo ľudskou činnosťou, môžu viesť k napadnutiu ďalších rastlín hnilobou. Staršie a vyššie rastliny sa javia ako zdravé, ale na týchto rastlinách sa rýchlo rozvíja vnútorná hniloba stonky od základne, hoci navonok sa javí ako zdravá. Dickeya solani bežne spôsobuje hnitie dcérskych hľúz najmä v teplých rastových podmienkach. Ako všetci zástupcovia rodu Dickeya spp., aj Dickeya solani je schopná dlhodobo prežiť iba v spojení s rastlinným materiálom a rozmnožovať sa iba v spojení s vhodným hostiteľom. Ak je výsadbový materiál bez patogénu, úvodná infekcia môže nastať rôznymi spôsobmi. Ak plodiny rastú v skleníkoch, infekcia je najpravdepodobnejšia zavlažovaním kontaminovanou vodou alebo kontaktom s kontaminovaným materiálom. To môžu byť skladovacie priestory, náradie, pomôcky, stroje alebo oblečenie. Na poli môže infekcia nastať tak isto prenosom hmyzom, poprípade napadnutými burinnými druhmi. Baktéria je tak isto schopná prežiť obmedzený čas aj v pôde bez hostiteľa. Na infikovanie rastliny potrebuje patogén otvorené rany alebo prirodzené otvory v rastline. Ako náhle je rastlina infikovaná, je patogén schopný systematicky celú rastlinu kolonizovať. Patogén prežíva nepriaznivé obdobie v rastlinných zvyškoch, hoci časť baktérií zimu neprežije. Podmienky na plné prejavenie ochorenia sú relatívne vysoká teplota 25-30 °C, vysoká relatívna vlhkosť a rozvoj choroby je tak isto podporovaný, ak sú rastliny stresované podvýživou alebo podmáčaním. Tým klesá v rastlinách obsah kyslíka. Patogén sa šíri hlavne infikovaným sadivom zemiakov, ďalej kontaminovanou vodou, pôdou, kontaminovaným materiálom ako sú rôzne pomôcky, nástroje, stroje, skladovacie priestory atď. Priama ochrana (chemická, biologická) sa nevykonáva, dôležité je používať certifikované zdravé sadivo zemiakov a dodržiavať základné hygienické a pestovateľské opatrenia (striedanie plodín, likvidácia pozberových zvyškov, testovanie závlahovej vody, dôsledné čistenie nástrojov, strojov a pomôcok atď.). V poslednej dobe sa objavili rozpracované teórie o použití kyseliny salicylovej a kyseliny jasmónovej v prevencii a liečení tejto choroby.
|
Obr. 9: Dickeya solani (soft rot bacteria) |
