Ekonomika prevádzky poľnohospodárskej techniky VII.
V predchádzajúcej časti príspevku boli naznačené aktuálne trendy v oblasti vývoja cien dvoch rozhodujúcich skupín strojov využívaných v poľnohospodárstve. Je z nich zrejmé, že vo vzťahu k neustálym inováciám a modernizáciám, ale aj rôznym požiadavkám, ktoré musia výrobcovia strojov spĺňať vo vzťahu k platnej legislatíve (napr. čoraz prísnejšie emisné limity používaných spaľovacích motorov), sa budú ceny na trhu ponúkaných strojov aj ďalej zvyšovať.
S podobnými trendmi treba uvažovať aj pri ďalších kategóriách strojov, nakoľko vzhľadom k ich neustálemu vývoju dochádza k rastu ich úžitkovej hodnoty a tá je, samozrejme, zaplatená vyššou obstarávacou cenou takýchto strojov. Prevádzkovateľom takýchto inovovaných, moderných (ale aj drahších) strojov potom nezostáva nič iné, len rešpektovať zvyšujúce sa ceny strojov a zabezpečiť ich efektívne využívanie.
V predchádzajúcich častiach príspevku sem už naznačili, že strojová technika využívaná v poľnohospodárstve sa vyznačuje skupinou vlastností, ktoré označujeme ako technicko-exploatačné. Na základe vymedzenia skupiny technicko-exploatačných vlastností pre konkrétny poľnohospodársky stroj možno uvažovať s jeho nasadením v určitých výrobných podmienkach. Pod „využitím stroja“ potom budeme rozumieť, ako sa tieto jeho vlastnosti darí v prevádzkových podmienkach zúžitkovať vo vzťahu k efektívnosti nasadenia. Za ekonomicky efektívne budeme považovať také nasadenie stroja, ktoré aj pri jeho zvýšenej obstarávacej cene nebude znižovať ekonomickú efektívnosť výrobného procesu.
Na základe posúdenia názorov viacerých odborníkov, ktorí sa venujú prevádzke techniky možno predpokladať, že efektívnosť využívania čoraz drahších strojov bude závisieť predovšetkým od úrovne technicko-ekonomického myslenia pracovníkov riadiacich výrobu. Predpokladom takéhoto myslenia musia byť nasledovné poznatky:
- poznanie štruktúry nákladov vo vzťahu vstupná (obstarávacia) cena stroja - prevádzka stroja s dôrazom na podiel fixných a variabilných nákladov,
- poznanie technických a ekonomických rizík spojených s prevádzkovaním strojov,
- znalosť spôsobov výpočtu najdôležitejších kritérií ekonomickej efektívnosti strojových súprav a liniek (výpočet hranice ekonomickej efektívnosti, zisku, miery rentability, doby návratnosti kapitálu vynaloženého na nákup stroja a pod.).
Pokiaľ ide o štruktúru nákladov spojených s prevádzkou stroja, resp. strojovej súpravy, venovali sme sa im v predchádzajúcich častiach príspevku. V tejto časti si skúsime priblížiť postup pri výpočte tzv. hranice ekonomickej efektívnosti prevádzkovaných strojov resp. strojových súprav.
Hodnotenie efektívnosti prevádzky techniky
Termín „hranica ekonomickej efektívnosti“ sme si zaviedli z praktického dôvodu a tým je hodnotenie efektívnosti prevádzky techniky na podnikovej úrovni. Dôležitým predpokladom takéhoto hodnotenia je poznanie tzv. jednotkových prevádzkových (priamych) nákladov a možnosť ich porovnania s nákladmi iných prevádzkovateľov techniky, napr. s nákladmi podnikov služieb. Ako sme si už skôr uviedli, termínom „jednotkové“ sa označujú náklady vzťahované na určitú mernú jednotku vykonávanej pracovnej operácie, napr. na 1 ha (tzv. plošné operácie), 1 t (ložné operácie), alebo 1 tkm (prepravné operácie) a pod.
Pri hodnotení efektívnosti prevádzky techniky na podnikovej úrovni spravidla využívame celý súbor ukazovateľov, ktorý pozostáva z dvoch skupín. Prvú skupinu predstavujú ukazovatele charakterizujúce nasadenie techniky (hlavným ukazovateľom v tejto skupine je výkonnosť), druhou dôležitou skupinou prevádzkových ukazovateľov sú ukazovatele nákladové. V základnej štruktúre ukazovateľov hodnotenia využitia poľnohospodárskej strojovej techniky ďalej rozlišujeme analytické a syntetické ukazovatele nasadenia.
Na podnikovej úrovni by sa hlavná pozornosť mala sústreďovať na denné vyhodnocovanie nasadenia strojov (analytické ukazovatele) podľa jednotlivých operácií, pri ktorých sa priamym a nepriamym meraním vyhodnocuje výkonnosť, spotreba času a spotreba PHM. Syntetické ukazovatele by sa mali spravidla vyhodnocovať každoročne, alebo od začiatku zaradenia mechanizačného prostriedku do prevádzky.
Nákladové ukazovatele sú čiastočne odrazom ročného nasadenia strojov a úrovne starostlivosti o ich prevádzkovú pohotovosť. Rozlišujeme základné a odvodené nákladové ukazovatele. Základné ukazovatele vyjadrujú vzniknuté materiálové, pracovné a finančné náklady. Odvodené nákladové ukazovatele sú syntézou základných nákladových ukazovateľov a syntetických ukazovateľov nasadenia. Súbor navrhnutých ukazovateľov využívaných na podnikovej úrovni by mal umožňovať komplexne vyhodnotiť využitie poľnohospodárskej strojovej techniky a jej efektívnosť v prevádzke.
Základné nákladové ukazovatele predstavujú tzv. priame prevádzkové náklady a sú najdôležitejším technicko-ekonomickým ukazovateľom prevádzky strojov a súprav, ako aj kritériom na porovnávanie variantných riešení a určovanie stratégie ročného využívania. Na základe vyššie uvedeného rozlišujeme fixnú (konštantnú) a variabilnú (premenlivú) zložku nákladov. Ich podiel na celkových priamych nákladoch je rôzny. Významne je ovplyvňovaný obstarávacou cenou stroja a mierou jeho ročného využívania. V praxi to znamená, že stroje s vysokou obstarávacou cenou a obmedzenou dobou nasadzovania počas roka majú výrazne vyššiu fixnú zložku nákladov a naopak, stroje s nižšou obstarávacou cenou a možnosťou celoročného využívania majú vyššie variabilné náklady. Treba uviesť aj to, že efektívne využívanie akéhokoľvek stroja počas roka síce znižuje podiel jednotkovej zložky fixných nákladov na priamych nákladoch, ale zvyšuje zložku ročných variabilných nákladov.
Na celkové posúdenie vplyvu techniky na efektívnosť vykonanej pracovnej operácie, alebo realizovaného pracovného procesu, sa používajú odvodené nákladové ukazovatele, z ktorých dôležitú zložku predstavujú jednotkové prevádzkové náklady. Z hľadiska metodického možno rozlíšiť jednotkové náklady na prevádzku strojovej techniky vzťahované na jednotku výkonnosti (nasadenia) stroja (€.h-1, €.ha-1, €.km-1, €.t-1,...) a jednotkové náklady vzťahované na jednotku produkcie (€.l-1, €.t-1).
Termín „hranica ekonomickej efektívnosti“ prevádzky strojov, resp. strojových súprav sa spravidla v odbornej literatúre nevyskytuje, ale pre naše účely sme si takto označili metódu, ktorá sa v odbornej literatúre uvádza ako analýza nulového bodu, alebo aj ako metóda výpočtu tzv. bodu zvratu. Táto metóda je často využívaná pri rôznych finančných analýzach (controlingu) vykonávaných na podnikovej úrovni. Bod zvratu vyjadruje vzťah medzi obratom, nákladmi a ziskom a to formou tzv. kritického bodu, ktorý vyjadruje okamih, kedy obrat kryje celkové náklady podniku. Výpočet bodu zvratu pomôže identifikovať vplyv zmeny tržieb, fixných a variabilných nákladov na ziskovosť podnikania a je jedným z kľúčových prvkov pre finančné riadenie a plánovanie firmy.
Analýza nulového bodu
Podľa ekonomickej odbornej literatúry je tzv. nulový bod, alebo bod zvratu (z anglického break-even point) takým bodom, pri ktorom sa celkové náklady hodnotenej činnosti rovnajú celkovým výnosom, resp. celkovým tržbám z hodnotenej činnosti. Vo vzťahu k hodnoteniu výrobného procesu nulový bod predstavuje napr. objem výroby, pri ktorom sa objem výnosov a tržieb rovná objemu nákladov. Ide o bod, ktorý vyjadruje okamih, kedy obrat podniku kryje celkové náklady podniku. Základnou myšlienkou analýzy nulového bodu je teda určiť bod, od ktorého tržby začnú prevyšovať celkové náklady.
Prvým krokom pri analýze nulového bodu je rozdeliť celkové náklady spojené s hodnotenou činnosťou na fixné (konštantné) a variabilné (premenlivé). Základným predpokladom pre narábanie s nákladmi a intenzitou činnosti je koncepcia lineárnosti, čo predpokladá nemenný (lineárny) priebeh jednotlivých nákladových položiek bez ohľadu na zmenu intenzity hodnotenej činnosti.
Toľko k teórii – teraz sa pokúsime o jej aplikáciu v rámci príkladu hodnotenia efektívnosti prevádzky poľnohospodárskej techniky.
V 1. časti príspevku sme sa venovali jednotlivým nákladovým položkám, ktoré sú spojené s prevádzkou stroja, resp. strojovej súpravy. Ich výpočet podľa základného vzťahu (1) na úrovni tzv. ročných priamych prevádzkových nákladov sme si postupne objasňovali v predchádzajúcich častiach príspevku.
Pokiaľ by sme teóriu tzv. nulového bodu chceli aplikovať na náš príklad hodnotenia prevádzky techniky, bude vhodné rozčleniť jednotlivé nákladové položky priamych nákladov do nasledujúcich skupín:
- fixná zložka priamych nákladov – túto zložku (konštantné náklady) tvoria nasledujúce náklady:
rNk (t) = rNa(t)+rNzu(t)+rNcdan+rNzakpoi+rNpoi+rNg (18)
- premenlivá zložka jednotkových priamych nákladov - do tejto zložky (variabilné náklady) sú zahrnuté nákladové položky priamych nákladov, ktoré sú bezprostredne závislé od prevádzky súpravy:
rNv = rNo+rNe+rNzp+rNpm (19)
V súlade s obr.1 uvedeným v prvej časti príspevku môžeme zapísať, že ročné priame náklady
rNm(t) = rNk + rNv (20)
a jednotkové priame náklady potom môžeme vypočítať tak, že ročné náklady podelíme ročnou výkonnosťou stroja, resp. strojovej súpravy:
(21)
kde: jNm(t)- jednotkové priame náklady v €.MJ-1,
rNk(t)- ročné fixné (konštantné) náklady stroja v €.rok-1,
Wr - ročné nasadenie (výkonnosť) stroja v MJ.rok-1,
jNv - jednotkové variabilné náklady v €.MJ-1,
MJ - merná jednotka (napr. h, ha).
Zo vzťahu (21) je zrejmé, že predovšetkým jednotková hodnota fixnej zložky nákladov bude závislá od ročného nasadenia (výkonnosti) stroja. Aj v súvislosti s uvedeným je ročné nasadenie stroja (výkonnosť) najčastejšie skúmaným prevádzkovým ukazovateľom stroja, pričom pod nasadením energetického prostriedku (traktora, nákladného automobilu) sa rozumie počet odpracovaných hodín, pri ostatných mechanizačných prostriedkoch najčastejšie počet hektárov spracovanej plochy.
Nulovým bodom, resp. v našom prípade hranicou ekonomickej efektívnosti nasadenia stroja alebo strojovej súpravy je minimálna ročná výkonnosť, ktorú musíme so strojom dosiahnuť, aby sa jeho jednotkové priame náklady vyrovnali cene práce na trhu. Vychádzame pritom z vyššie uvádzanej definície tzv. nulového bodu a podmienky:
jNm(t) = Cp (22)
Po dosadení dostaneme vzťah:
(23)
kde: Cp - trhová cena práce (bez DPH a zisku) v €.MJ-1
a po úprave vzťahu (23) požadovanú výkonnosť vypočítame zo vzťahu:
(24)
Minimálne ročné nasadenie (výkonnosť) predstavuje takú hodnotu, od ktorej je prevádzkovanie stroja pre jeho vlastníka ekonomicky zaujímavé, prináša mu zisk - obr.1.
Obrázok 1: Charakteristika nákladov v závislosti od ročného nasadenia (výkonnosti) stroja
Vo vzťahu k efektívnosti prevádzky stroja je potrebné jeho nasadzovanie v oblasti za hranicou tzv. nulového bodu (bodu zvratu). V prípade nedosiahnutia uvedenej hranice výkonnosti je nasadenie stroja neefektívne a predražuje výrobný proces. Pri prekročení hranice minimálnej ročnej výkonnosti sa jednotkové priame náklady znížia, čo sa priaznivo odrazí na zvýšení celkovej ekonomickej efektívnosti procesu.
Z obrázku 1 je zároveň zrejmé, že pri takomto metodickom prístupe k stanoveniu ročného nasadenia stroja nie je možné určiť optimálnu hodnotu, nakoľko priebeh nákladov má hyperbolický charakter. Treba zdôrazniť, že charakter nákladov (tvar hyperbolickej krivky) závisí okrem obstarávacej ceny stroja hlavne od veku jeho prevádzky a spôsobu tvorby vstupného kapitálu na nadobudnutie stroja.
Príklad výpočtu tzv. nulového bodu pre obilný kombajn
Na základe podkladov, ktoré boli postupne publikované v predchádzajúcich častiach príspevku, uvádzame ako príklad výpočtu tzv. nulového bodu (bodu zvratu, hranice ekonomickej efektívnosti) hodnoty pre obilný kombajn. Jeho cena nech je 290 tisíc € a k nemu nech je zakúpený žací stôl s podvozkom za 40 tisíc €. Pri predpokladanej dobe odpisovania na úrovni štyroch rokov (daňové odpisy), koeficiente opráv ko = 0,07 pre kombajn a ko = 0,15 pre žací stôl a hodinovej výkonnosti súpravy hWs = 2,5 ha.h-1 boli za pomoci tabuľkového kalkulátora spomínaného v 5. časti príspevku vypočítané jednotlivé nákladové položky (tabuľka 1). V príklade výpočtu sme najskôr uvažovali s predpokladanou ročnou výkonnosťou na úrovni 700 ha. Trhová cena práce bola prevzatá z podkladových údajov ŠÚ SR (tiež boli uvádzané v 5. časti príspevku). Ako je zrejmé z výpočtu, pri predpokladanej výkonnosti sa nedá hodnotiť prevádzka hodnotenej súpravy ako efektívna. Pri aktuálnych trhových cenách služieb, ako aj ostatných prevádzkových vstupoch by bolo potrebné, aby kombajn odpracoval aspoň 956 ha (tabuľka 2 a obrázok 2). Až v takom prípade sa jeho prevádzkové náklady pokryjú „ušetrenými“ nákladmi za služby. V prípade, že pre takéto využitie nie sú vytvorené vhodné predpoklady, by z hľadiska nákladov bolo vhodnejšie práve využitie služieb.
Tabuľka 1: Výpočet nákladov na prevádzku strojovej súpravy (1.variant)
Tabuľka 2: Výpočet nákladov na prevádzku strojovej súpravy (1.variant)
Obr. 2: Výpočet nákladov na prevádzku strojovej súpravy (1.variant)
Záver
Vzťah (24) predstavuje základ metodiky výpočtu jednotkových priamych nákladov, ktorú vo svojich prácach využívajú viacerí autori. Na základe tohto vzťahu boli vypočítané aj odporúčané hodnoty tzv. normovaného ročného využitia strojov, ktoré boli uvedené v 3. časti príspevku. Určitým nedostatkom tohto metodického prístupu je to, že nezohľadňuje vplyv veku prevádzky, ani vplyv tzv. faktora včasnosti na odporúčané ročné nasadenie stroja.
Tejto problematike sa pokúsime venovať v ďalšom pokračovaní príspevku.
