WWW.AGROPORADENSTVO.SK

K problémom zabezpečenia fosforu pre ošípané z kŕmnych zmesí bez živočíšnych múčok

Od januára 2001 je z dôvodu výskytu bovinnej spongiformnej encefalopatie (BSE) v EÚ, ale aj ostatných štátoch Európy včítane Slovenska úplne zakázané alebo obmedzené na minimum využívanie mäsových, mäsokostných, krvných a perových múčok v krmivách všetkých druhov zvierat. To spôsobilo zásadné zmeny v zložení kŕmnych dávok. Okrem toho sa uvedený problém musí riešiť aj v súvislosti s vylučovaním fosforu zvieratami do životného prostredia.

Zvýšené množstvá kumulovaného fosforu a niektorých ďalších minerálnych látok v pôde spôsobujú ich vyplavovaním a eróziou eutrofiu najmä spodných vôd. Je známe, že napr. jačmeň môže z plochy 1 ha prijať 20-30 kg P, takže prebytočný fosfor spôsobuje eutrofiu, ktorá vyvoláva zvýšený rast vodných rias, čo má ďalej negatívny dopad na úhyn rýb.

Zdanlivá stráviteľnosť fosforu je ovplyvnená viacerými faktormi. Najznámejší je vzájomné pôsobenie medzi Ca a P. Preto pre stanovenie zdanlivej stráviteľnosti P v krmivách by mal byť v kŕmnych zmesiach štandardizovaný obsah Ca. Z doterajších výsledkov experimentálnych prác vyplýva, že medzi stráviteľnosťou P v jednotlivých krmivách sú veľké rozdiely (tab. 1), ktoré napr. u pšenice môžu byť spôsobené aj inaktiváciou vlastnej rastlinnej fytázy, ďalej obsahom fytátového fosforu, aktivitou fytázy, ale aj spôsobom úpravy krmiva.

Veľké rozdiely v stráviteľnosti P boli zaznamenané aj medzi dikalciumfosfátmi, čo je spôsobené rozdielnym pomerom medzi Ca : P. Rozdiely stanovené u mäsokostných múčok sú pravdepodobne spôsobené technológiou ich spracovania a fyzikálno-chemickou štruktúrou.

Stanovenie potreby P u ošípaných je veľmi zložité. Vo väčšine prípadov sa používajú 2 metódy, a to:

• empirická
• faktoriálna (DLG 1997, NRC 1998).

V posledných rokoch sa viac využíva faktoriálna metóda, pri ktorej sa hodnotí záchovná a produkčná potreba P. Potreba P je závislá od viacerých faktorov, a to od:

• zvierat (fyziologický stav, úroveň produkcie, produkčné zameranie a pod.)
• krmív (komponenty kŕmnych zmesí a ich chemické zloženie, chemické väzby, atď.)
• spôsobu kŕmenia (množstvo skrmovanej zmesi)
• životného prostredia (teplota, zdravotný stav, chovateľské prostredie, atď.)

Z uvedeného vyplýva, že odhadovaná potreba P môže byť veľmi variabilná.

Tabuľka 1 – Stráviteľnosť fosforu v % vo vybraných krmivách pre ošípané

Záchovná potreba P stanovená po odpočítaní strát výkalmi a močom pre všetky kategórie ošípaných je 7 mg P/1 kg ž.h. a deň (JONGBLOED a kol. 1999).

U ciciakov a rastúcich ošípaných sa P ukladá v svaloch, orgánoch a kostiach. K odhadu potreby P pre rastúce ošípané vypočítali JONBLOED a kol. (1999 a 2001) pomocou alometrickej rovnice nasledovné hodnoty:

Netto potreba P pre rast ošípaných

Celkovú potrebu P pre ciciaky a výkrmové ošípané možno vypočítať zo zohľadnenia živej hmotnosti zvierat (záchovná potreba) a prírastku živej hmotnosti. Denná potreba stráviteľného P stúpa do živej hmotnosti 80-90 kg. Potom mierne klesá. Obsah stráviteľného P v g/kg KZ (8,9 MJ NE alebo 12,55 MJ ME) u ošípaných mäsového typu s vysokým príjmom krmív klesá z 2,4 g pri ž.h. 25 kg na 1,8 g pri 110 kg ž.h. (tab. 2). Je samozrejmé, že zmenou intenzity rastu sa mení aj potrebné množstvo stráviteľného P.

Tabuľka 2 - Potreba Ca a stráviteľného P (g/8,79 MJ NE) u ošípaných

Mikrobiálne fytázy možno rozdeliť do dvoch skupín, a to podľa prvého miesta hydrolýzy molekuly kyseliny fytínovej.

Na základe analýzy doterajších experimentálnych výsledkov možno predpokladať, že 500 jednotiek 3-fytázy v 1 kg krmiva je rovnocenné 0,8 g stráviteľného P/kg krmiva (JONGBLOED a kol. 2000). Z novších prác však vyplýva, že mikrobiálna fytáza má malú tepelnú stabilitu, čo sa v súčasnom období rieši rôznymi spôsobmi (napr. obaľovaním, selekciou bakteriálnych kmeňov a pod.). Z dôvodov náhrady živočíšnych komponentov rastlinnými krmivami je však potrebné uviesť, že mikrobiálna fytáza zvyšuje okrem stráviteľnosti P aj stráviteľnosť Ca, Na, K, niektorých mikroprvkov (napr. Cu, Zn) a taktiež bielkovín a aminokyselín (+1-3 %) – MROZ a kol. 1994, KEMME a kol. 1999), čo má vplyv aj na malé zlepšenie stráviteľnosti energie.

Pri náhrade živočíšnych múčok v kŕmnych zmesiach je potrebné uvažovať aj o cenových reláciách, resp. o vylučovaní látok zvieratami do životného prostredia. Bielkovinové komponenty z mäsovej múčky možno pri odstave prasiatok nahradiť rybou múčkou a zvýšením podielu sušeného mlieka. V prípade, že táto alternatíva nie je akceptovateľná, možno  využiť bielkoviny zemiakov. V predvýkrme sa zvyšuje využívanie hrachu. V týchto kategóriách zvierat sa tiež zvýšila dávka monokalciumfosfátu.

Využitím mikrobiálnej fytázy možno znížiť vylučovanie P ošípanými do životného prostredia o viac ako 20 %.

Pri zámene 2-3 % mäsovej múčky v krmive rastlinnými bielkovinami a syntetickými aminokyselinami je potrebné počítať so zvýšením cien KZ minimálne o 2 %.

Málo sa však hovorí o tom, že uvedená zámena komponentov (napr. dovoz sóje a monokalciumfosfátu) zvyšuje nároky na fosilnú energiu minimálne o 10 %.

Z uvedeného vyplýva, že náhrada živočíšnych komponentov v kŕmnych zmesiach ošípaných inými zdrojmi je biologicko-ekologický a ekonomický problém, ktorý je potrebné riešiť komplexne s s dlhodobejším výhľadom. Len využitie nových vedeckých poznatkov v tejto oblasti môže priniesť uspokojivé výsledky.