|
Pôda ako neobnoviteľný prírodný zdroj má pre život človeka
obrovský význam. Má veľa funkcií. Za prvoradú sa pokladá úrodotvorná.
Oddávna bolo snahou človeka dosahovanie maximálnych úrod. Tomuto
cieľu bolo podriadené i hospodárenie na pôde. Pôda bola často vystavená
sústave agrotechnických opatrení, ktoré síce na jednej strane pôsobili
pozitívne - zvyšovali produkciu, ale na strane druhej pôsobili negatívne
- pôda bola znečisťovaná, utláčaná, zvýšili sa riziká acidifkácie,
erózie. Ekonomická situácia aj dnes núti hospodára zaoberať sa len
dosahovaním produkcie. Neostávajú prostriedky na ochranné opatrenia,
v praxi chýba diferencovaný prístup k hospodáreniu na pôde.
Pôda je schopná eliminovať negatívne účinky znečistenia, ale len
do určitej hranice. Našim necitlivým prístupom môže byť táto hranica
u pôdy prekročená. Pri jej prekročení sa znižuje schopnosť pôdy
zabezpečovať ekologické funkcie, akými sú produkcia biomasy, filtračná
a akumulačná, asanačná, pufračná funkcia. Následne dochádza k znižovaniu
kvality pôdy, k nekontrolovateľnému prieniku naakumulovaných kontaminantov
do poľnohospodárskej produkcie i do podzemných vôd.
Pôda je extrémne heterogénny systém. Podľa geneticky podmienených
vlastností rozlišujeme skupiny a typy pôd. Tie sa medzi sebou líšia
i väčšou či menšou odolnosťou voči vonkajším antropogénnym vplyvom,
čo predurčuje ich zraniteľnosť.
Prístup k vymedzeniu limitných hodnôt záťaže pôdy z pohľadu jej
ekologických funkcií preto musí byť komplexným prístupom, ktorý
vychádza zo stanovených indikátorov, zohľadňuje ich vzájomné pôsobenie
ale aj fyzikálno - chemické vlastnosti jednotlivých kontaminantov.
Indikátory zraniteľnosti ekologických funkcií pôdy chápeme ako multidimenzionálne
vyvíjajúce sa hodnoty, číselne merateľné alebo bodovo ohodnotiteľné,
ktoré zahrňujú procesy v agroekosystéme. Indikátory je možné využiť
aj pri modelovaní procesov prebiehajúcich v agroekosystéme. Schématicky
ich zobrazuje obr.1.
Rozlišujeme tzv. priame a neptriame indikátory. Priame vychádzajú
z fyzikálnych, chemických a biologických vlastností pôd. Nepriame
indikátory charakterizujú pôsobenie ostatných zložiek životného
prostredie na pôdu: vplyv atmosféry (K - klíma), rastliny (R - rastlina)
a zásahov človeka (A - antropogénny).
Indikátory umožňujú kategorizáciu poľnohospodársky využívaných
pôd z pohľadu ich zraniteľnosti a tým umožňujú antropogénnymi zásahmi
ovplyvňovať tie pôdne parametre, ktoré sa komplexne prejavujú pri
zmene kvality pôdy.
Stanovenie indikátorov zraniteľnosti pôd vo vzťahu k rôznorodým
typom kontaminantov (ťažké kovy, organické kontaminanty...) je špecifický
problém. Kontaminanty sa odlišujú svojimi fyzikálno - chemickými
vlastnosťami, distribúciou v pôde, transférom do potravového reťazca
a spodných vôd, čo vyžaduje diferencovaný prístup k výberu indikátorov
ako aj k ich hodnoteniu.
Ťažké kovy ako jedna z takýchto skupín kontaminantov majú
veľký ekologický význam, daný ich ekotoxicitou a schopnosťou akumulácie.
Vplyv ťažkých kovov na životné prostredie je zvýraznený ich nedegradovateľnosťou.
Znečistená pôda sa stáva zdrojom znečistenia ostatných zložiek životného
prostredia včítane potravového reťazca. K ťažkým kovom patria životne
dôležité prvky pre výživu organizmov ako aj neesenciálne prvky,
potenciálne toxické. Toxicitu ťažkých kovov je nevyhnutné hodnotiť
z hľadiska ich koncentrácie, pretože všetky ťažké kovy, aj esenciálne,
pôsobia pri prekročení koncentrácie špecifickej pre kov a organizmus,
toxicky.
Obr.1: Indikátory zraniteľnosti ekologických
funkcií pôd
Kategorizácia poľnohospodársky využívaných
pôd na základe stanovenia indikátorov zraniteľnosti umožní pestovateľom
ovplyvňovať vstup znečisťujúcich látok (ťažkých kovov a iných) do
pôdy výberom priemyselných a organických hnojív, ktoré aplikujú.
Diferencovaným prístupom - pozitívnou zmenou pôdnych parametrov
(už napr. dôsledným vápnením pôdy, patriacim medzi základné opatrenia
na udržanie kvality pôdy) budú môcť zmierniť nepriaznivé pôsobenie
kontaminantov znižovaním ich bioprístupnosti. Poznanie zraniteľnosti
pôd umožní pestovateľom optimálne využívanie danej poľnohospodárskej
lokality rešpektujúc zásady ekologizácie poľnohospodárskej praxe,
predovšetkým rastlinnej výroby a to pestovaním plodín menej citlivých
na príjem konkrétnych kontaminantov. Takýto prístup prispeje nielen
k zvýšeniu kvality pestovaných potravín, ale aj k zachovaniu "zdravej"
pôdy ako súčasti prírodného dedičstva pre ďaľšie generácie. Cieľom
ekologického poľnohospodárstva je dopestovať kvalitnú produkciu
pri zachovaní kvality pôdy a ostatných prírodných zdrojov a súčasnom
zabezpečení ekonomických a sociálnych podmienok pestovateľa.
Vystavené 9. 12. 2003
|
