Úvod / Pôdohospodárstvo podľa tém / Rastlinná výroba / Obilniny

Agrotechnika pestovania menej známych pseudocereálií

28-07-2021
Ing. Iveta Čičová, PhD. | iveta.cicova@nppc.sk
NPPC – Výskumný ústav rastlinnej výroby Piešťany
(zdroj: Naše pole 6/2021, str. 30-33)

Pseudocereálie (paracereálie) predstavujú skupinu plodín, ktoré nepatria do čeľade lipnicovité, nemajú plod zrno, ale väčšina sa potravinársky využíva ako obilniny. Patria sem napríklad pohánka, proso, láskavec, mrlík čílsky a cirok.

Sú vhodné do oblastí s limitovanými vstupmi: pásma ochrany vodných zdrojov, chránené krajinné oblasti, oblasti s nepriaznivými pôdnymi podmienkami (sklon svahov, pozemky vystavené erózii) a klimaticky menej vhodné podmienky. Klimatické a geografické podmienky Slovenska plne vyhovujú pestovaniu týchto netradičných plodín, ktoré sa vyznačujú špecifickou kvalitou a vyšším obsahom nutrične významných látok. Tieto plodiny majú krátku vegetačnú dobu, v osevných postupoch sa môžu využívať aj ako medziplodiny, ale je možné ich vysievať i ako náhradu po zle prezimovaných oziminách. Ich pestovanie obohatí osevný postup o organickú hmotu, majú aj fytosanitárny účinok, využívajú sa aj na dekontamináciu pôd (láskavec). Rozširujú ponuku komodít o nové a menej pestované, ale žiadané zo strany spracovateľov, ktorí ich z dôvodu nedostatku domácej produkcie nakupujú v zahraničí.

Pohánka jedlá Fagopyrum esculentum

Známe sú dva botanické druhy pohánky - je to pohánka jedlá Fagopyrum esculentum (Moench.) a pohánka tatárska Fagopyrum tataricum (L.) Gaertn. Obe sú jednoročné byliny z čeľade stavikrvovitých (Polygonaceae) a obe majú rovnaké využitie ako potravina, krmovina, liečivá a medonosná rastlina. Pohánka pochádza z juhozápadnej Číny, z oblasti Himalájí, kde bola pravdepodobne domestikovaná a odtiaľ sa rozšírila do Indie a celej Číny, neskôr do Kórei a Japonska. Cez Rusko a Ukrajinu sa dostala i do strednej Európy. Pohánka je teplomilná, dvojklíčnolistová, cudzoopelivá, hmyzoopelivá rastlina. Minimálna teplota pre klíčenie je 7 - 8 ºC, je veľmi citlivá na neskoré jarné mrazy.

Je nenáročná na pôdne a pestovateľské podmienky. Pre pohánku sú vhodné ľahké až stredné hlinitopiesočnaté, piesočnato hlinité a hlinité pôdy, zásobené živinami a s dostatkom vlahy. Je citlivá na nedostatok zrážok počas celého vegetačného obdobia.

Pestuje sa po zlepšujúcich predplodinách napr. strukovinách, kedy je úroda o 15 – 40 % vyššia ako po obilninách. Samotná pohánka je dobrou predplodinou a jej pestovanie má fytosanitárny účinok pre ďalšie plodiny. V ekologicky hospodáriacich podnikoch na bežne zaburinené pozemky sa odporúča výsevok až 60 kg.ha-1 do úzkych užších riadkov (0,125 m), pretože hustejší porast prispieva k potlačeniu burín. Termín sejby závisí od teploty pôdy, v našich geografických podmienkach sa odporúča vysievať pohánku koncom apríla až do polovice mája. Vzdialenosť riadkov záleží od spôsobu pestovania, predplodiny a pestovateľských podmienok. Najčastejšie odporúčané vzdialenosti riadkov sú od 0,15 do 0,35 m, hĺbka sejby je 30 - 50 mm.

V rôznych častiach sveta sa pohánka pestuje niekoľkými spôsobmi, a to buď ako hlavná plodina siata na jar a zberaná v lete, alebo ako jesenná plodina siata v lete po zbere hlavnej plodiny a zberaná na jeseň. Na Slovensku sa v roku 2020 pestovala pohánka na ploche 764,42 ha (zdroj: Štatistický úrad SR). Pestuje sa odroda Špačinská 1, ktorá bola vyšľachtená vo VŠS Borovce – pracovisko Špačince. Je to stredne skorá odroda pohánky. Vysieva sa v období, keď priemerné teploty sú nad 7 ºC, aby sme predišli poškodeniu klíčiacich rastlín chladom.

Pyra je česká odroda registrovaná v roku 1990. Je pomerne skorá a stredne vysoká. Vyznačuje sa pomalým počiatočným rastom, poliehavosťou a stredne veľkými semenami šedohnedej farby s čiernym mramorovaním. Je vhodná do menej priaznivých podmienok. Na pracovisku VÚRV Piešťany sa v kolekcii genetických zdrojov rastlín nachádza 40 odrôd pohánky z rôznych oblastí sveta. Nové odrody Zoe a Zita pochádzajú z Českej republiky, udržiavateľom odrôd je OSEVA PRO s. r. o.

Vegetačná doba pohánky sa pohybuje v závislosti od odrody, doby sejby a priebehu počasia v rozsahu 80 - 120 dní. Pri neskorších výsevoch sa rast a vývin urýchľuje a dĺžka vegetačnej doby skracuje. Zber pohánky sa robí, keď sú nažky zrelé (majú byť tmavohnedé). Zberať spravidla začíname, keď sú na rastlinách dve tretiny zrelých nažiek. Po zbere je potrebné z nich odstrániť nečistoty a prímesi a dosušiť ich.

Úroda pohánky je ovplyvnená aj činnosťou opeľovačov. Z nich je najdôležitejšia včela medonosná (88 %), včela-samotárka (1 – 7 %), čmeliak (1 – 4 %). Kvet pohánky kvitne a meduje iba jeden deň. Nektár sa v pohánke tvorí skoro ráno, s maximom okolo 9 - 10 hodiny, potom jeho tvorba klesá.

Obr. 1

Obr. 1: Skúšanie pohánky a láskavca na VÚRV Piešťany
foto: autorka

Proso siate Panicum miliaceum spolu so pšenicou a jačmeňom patrí medzi najstaršie obilniny. Jeho pravlasťou je Čína, východná Ázia, India a juhovýchodná časť Ruska. Pestovalo sa už v 5. - 4. stor. pred n. l. Na našom území sa najviac pestovalo okolo 10. storočia až do konca 19. storočia, kedy hlavný podiel stravy predstavovali kašovité pokrmy. Bolo jednou z hlavných obilnín Slovanov. Postupne ho z jedálneho lístka vytlačili zemiaky a ryža.

V roku 2020 sa plochy osiate prosom pohybovali na úrovni

1 267,84 ha, z toho najviac - 467,98 ha v Trnavskom kraji (zdroj: Štatistický úrad SR). Pestovanie prosa je podobné ako pri iných obilninách. Vzhľadom na krátku vegetačnú dobu sa môže pestovať ako hlavná plodina, medziplodina, ale i ako náhrada za vyzimované obilniny. Treba však povedať, že pri druhom spôsobe pestovania sú obilky menšie, a preto aj menej vhodné na potravinárske využitie. Tieto však možno veľmi dobre využiť ako krmivo na chovateľské účely.

Proso je teplomilná a suchovzdorná obilnina s krátkou vegetačnou dobou. Je odolné voči vysokým teplotám a suchu. Je to typická krátkodenná rastlina, kedy sa v krátkom dni urýchľuje vývoj a skracuje vegetačná doba. Teplota potrebná na vzchádzanie je 10 - 12 ºC, na odnožovanie 18 ºC, metanie – kvitnutie 23 ºC, kvitnutie – zrenie 21 ºC. Na klíčenie potrebuje iba 25 % vody z hmotnosti obiliek, najvyššie nároky na vodu má v období steblovania. Kvitnutie jednej metliny trvá asi 12 až 18 dní, celého porastu 20 až 25 dní. V tomto období sú rastliny veľmi citlivé na nízku teplotu. Proso je fakultatívne samoopelivé, pri teplom (25 ºC – 28 ºC) a slnečnom počasí sa často opeľuje cudzím peľom. Tvorba obilky trvá 15 – 20 dní. Metlina dozrieva zhora dolu. Doba od vymetania do zrelosti trvá asi 25 - 45 dní, celková vegetačná doba je v našich klimatických podmienkach 90 - 105 dní.

Pre pestovanie prosa je dôležitý výber pozemku, pôdy môžu byť hlinité, piesočnato-hlinité i piesočnaté, ale majú byť i výhrevné. Pozemok by mal byť vzdialený od sídlisk a obydlí, kde sa zdržuje veľa vtáctva, pretože v čase zberu vtáctvo veľmi poškodzuje porasty. Proso veľmi dobre reaguje na starú pôdnu silu a dobré predplodiny, potom ho netreba  veľmi hnojiť.

Príprava pôdy je podobná ako pre iné obilniny. Proso sa seje ako hlavná plodina koncom apríla - začiatkom mája a ako medziplodina aj v júni. Vzdialenosť riadkov je 125 mm až 150 mm, potom je výsevok 20 až 22 kg.ha-1, pri neskorej sejbe až 24 kg. Pri sejbe do široko vzdialených riadkov je výsevok menší asi 15 - 18 kg.ha-1. Po sejbe je dôležité pôdu povalcovať. Ošetrenie porastov v čase vegetácie spočíva hlavne v regulácii burín. Najväčší problém predstavujú buriny ako ovos hluchý, ježatka a iné prosovité buriny. Na tento účel sa používa mechanické ošetrenie - brány, hneď po vzídení prosa. Pri konvenčnom spôsobe pestovania sa používajú i herbicídy. Výživa prosa vychádza zo starej zásoby živín. Obvyklé hektárové dávky hnojív sú nasledovné: 40 až 50kg N, 50 až 60 kg P2O5, 80 kg K2O, často v kombinovanom hnojive, v dávke asi 200 kg.ha-1.

Zber sa začína, keď sú v hornej tretine metliny obilky zrelé, odrodovo vyfarbené a lesklé. Slama je v čase zberu ešte „živá“, svetlozelená až žltozelená. Po zbere je dôležité odstrániť organické prímesi, znížiť vlhkosť a vykonať rýchle a šetrné pozberové dosúšanie. Proso sa dodáva suché s vlhkosťou 14 %, čisté, bez minerálnych a organických prímesí, najmä semien burín, bez cudzích zápachov a horkastej chuti. Teplota pri sušení by nemala presiahnuť 40 ºC. Na potravinárske účely sa proso lúpe. Úrody prosa dosahujú okolo 1,5 - 2,4 tony na hektár.

Odrodové zloženie je skromné. V Listine registrovaných odrôd Slovenskej republiky je zapísaná naša odroda prosa siateho Unikum, ktorá bola povolená v roku 1975, vyšľachtená na šľachtiteľskej stanici Sládkovičovo. Je o 3 dni neskoršia ako odroda Slovenské červené, dostatočne odolná voči poliehaniu, odolná voči sneti prosovej a stredne odolná voči vydrveniu. Zo slovenských odrôd prosa bola známa ešte jedna krajová odroda a to Slovenské biele. Hanácka Mana je starou českou odrodou prosa, povolenou v roku 1940. Je to veľmi skorá odroda, dĺžka vegetačnej doby je 92 dní (73 - 120 dní podľa doby sejby). Rastliny sú asi 120 cm vysoké. Proso napáda asi 30 chorôb a škodcov. Straty spôsobené chorobami a škodcami dosahujú približne 10 – 12 %. Najvážnejšou chorobou špecifickou pre proso je sneť prosná (Sphacelotheca destruens) Pre masový výskyt choroby stačí 0,05 – 0,1 % rastlín, ktoré sú napadnuté touto chorobou. Dobrým spôsobom ochrany je morenie osiva. Z ďalších chorôb sú to ešte bakteriálna prúžkovitosť prosa a spála, vzchádzajúce rastliny môžu byť poškodené hubami rodu Pythium ssp. Proso je zriedkavo napádané škodcami. Najviac škodia: vijačka kukuričná (Ostrinia nubialis),strapky (Thysanoptera),

Drôtovce (Elateridae)a vošky (Aphididae). V čase dozrievania môžu veľké škody spôsobiť hlavne hlodavce a vtáctvo.

Pre ľudskú výživu sa používajú olúpané semená – pšeno (česky jáhle). Majú vysokú nutričnú hodnotu a dobrú stráviteľnosť, vysoký obsah vitamínov a minerálnych látok.

Obr. 2

Obr. 2: Proso siate odroda 'Unikum'
foto: autorka

Obr. 3

Obr. 3: Skúšanie rôznych odrôd prosa
foto: autorka

Láskavec Amarathus

Využívanie láskavca, najmä jeho kultúrnych druhov Amaranthus hypochondriacus, Amaranthus cruentus, Amaranthus caudatus a ďalších, má bohatú históriu. Pre národy Mayov, Aztékov a Inkov to bola kultová plodina, z ktorej dokázali využívať prakticky celé rastliny v nutrične veľmi bohatých potravinách i krmovinách, poprípade v iných komoditách. Láskavec je rastlinou s C4 typom fotosyntézy. Okrem využívania jeho produktov vo výžive ľudí a v kŕmení zvierat poskytuje široké možnosti využívania. V prípade nepotravinového využívania je perspektívnou výroba bioplynu. Na tieto účely ho možno pestovať aj na pôdach kontaminovaných ťažkými kovmi, z čoho vyplývajú určité ekologické výhody. Z hľadiska pestovateľského je ich výhodou, že sú málo napádané škodcami, využívajú dostupnú techniku, niektoré majú krátku vegetačnú dobu, v osevných postupoch sa môžu využívať aj ako medziplodiny alebo siať aj ako náhradné plodiny po zle prezimovaných oziminách.

Pestovanie láskavca sa len málo líši od technológie pestovania hustosiatych obilnín, najmä ak ho pestujeme na semeno pre mlynárske a pekárske účely.

Nie je zvlášť náročný na predplodinu, vhodnou je pšenica letná forma ozimná, jačmeň siaty i kapusta repková pravá a  strukoviny. Optimálna pôdna reakcia je neutrálna až slabo zásaditá (pH 6,5 – 7,5), niektoré genotypy sú tolerantné i voči nízkemu pH a znášajú i vyššiu zasolenosť pôdy.

Pri hnojení minerálnymi hnojivami je potrebné vychádzať zo zásoby živín v pôde. Vzhľadom k veľkému nárastu hmoty a mimoriadnej koncentrácii vápnika, fosforu, draslíka a horčíka je potrebné, aby bola v pôde dobrá až stredná zásoba živín, to znamená na hektár 60 – 80 kg fosforu a 120 – 140 kg draslíka. Potrebu hlavných živín možno v priemere naplniť dávkou N 30 - 90 kg, P 20 - 30 kg, K 25 - 60 kg. V prípade dobrej a strednej zásoby v pôde možno hnojenie draslíkom a fosforom vynechať. Príprava pôdy na sejbu začína jesennou prípravou, vrátane hnojenia draslíkom a fosforom. Vzhľadom na veľkosť semien láskavca a na pomalý počiatočný rast rastlín je potrebná kvalitná jarná príprava pôdy. V čase vegetácie nie je možné používať herbicídy proti dvojklíčnolistovým burinám. V čase vzchádzania je láskavec citlivý na vytvorenie pôdneho prísušku, ktorý môže ovplyvniť rovnomernosť vzchádzania. Dobré zapojenie porastu je dôležité pre obmedzenie rastu burín. Láskavec sa vysieva, ak teplota pôdy dosiahla 10 – 12 °C. Vzhľadom na ostatné plodiny možno láskavec vysievať v čase zakladania porastov kukurice a fazule. Hĺbka sejby musí byť do 10 – 15 mm, v čase sucha je potrebné semená pritlačiť (povalcovať). Tieto malé semená sa musia siať do dobre pripravenej pôdy. HTS sa pohybuje od 0,30 do 0,75 g. Hĺbka sejby viac ako 10 mm zníži úrody, hoci v aridných oblastiach hĺbka sejby viac ako 10 mm môže byť dôležitá na získanie potrebného vlhka pre klíčenie. Maximálnu úrodu semena možno dosiahnuť hustotou 32 - 42 rastlín na 1 m2, s výsevom 350- až 450-tisíc klíčivých semien na 1 hektár. Z praktického hľadiska sa preto výsevok často pohybuje od 0,60 do 2,20 kg. ha-1. Vzdialenosť medzi riadkami možno v závislosti na podmienkach voliť medzi 125 až 500 mm. V praxi sa osvedčil výsevok 1,2 – 1,7 kg.ha-1 pri použití  klasických sejačiek, vyšší výsevok (1,6 - 2,0 kg.ha-1) je vhodný pre ekologický spôsob pestovania, kde sa robí mechanická regulácia burín po vzídení. V prípade, že je v pôde nedostatok vlahy, treba zvýšiť výsevok o 20 %. Hustota porastu by sa mala orientovať podľa odrody, termínu výsevu, stanovišťa a použitého spôsobu výsevu. V našich podmienkach sa osvedčil výsev do riadkov vzdialených 0,20, 0,25, 0,375 prípadne 0,35 m. Výsevok pri odrodách používaných na produkciu semien je 0,5 – 1,2 kg.ha-1 pri požadovanej hustote rastlín 300 000 jedincov na hektár. Na zber úrody sa používa obilný kombajn po desikácii alebo po teplotách pod bodom mrazu, ktorý slúži ako sušiareň na primerané zníženie obsahu vody v rastlinách.

Láskavec po sejbe rastie pomaly, je mimoriadne citlivý na buriny, kritickým je obdobie od sejby do vytvorenia piateho až deviateho páru listov. Po dosiahnutí výšky 0,2 - 0,3 m sa porast sám dokáže vyrovnať s burinami. Ťažisko ochrany pred burinami spočíva najmä v prevencii, v porastoch s väčšou vzdialenosťou medzi riadkami i v plečkovaní. Aplikácia herbicídov má doposiaľ obmedzené možnosti i nedostatok skúseností. Ochrana proti chorobám a škodcom sa zatiaľ nevyžaduje. V prípade potreby možno na väčších výmerách predpokladať ochranu proti niektorým škodcom.

Ošetrovanie v priebehu vegetácie spočíva v regulácii burín a ich ničení. Po vzídení láskavca pri hustejších porastoch je možné urobiť mechanické ošetrenie plečkovaním. Herbicídy sa používajú iba proti jednoklíčnolistovým burinám. V čase vegetácie je potrebné z porastu odstraňovať burinové druhy láskavca a mrlíka.

Obsah vody v láskavci je limitujúcim faktorom pre priamy zber kombajnom. Za predpokladu suchého počasia je najvhodnejšie zberať po mrazoch. Po zbere je potrebné čistenie a dosúšanie semien na požadovanú skladovaciu vlhkosť 12 %. Úroda semien sa pohybuje okolo 1,5 – 2 t.ha-1. V Českej republike sú povolené dve domáce odrody vyšľachtené v Olomouci - Olpir a Koniz, na Slovensku boli vyšľachtené dve odrody Pribina a Zobor. Pestujú sa i iné, hlavne zahraničné odrody, napríklad Annapurna, Jumla, Oscar Blanco, 1008, Plainsman, Golden Giant, Dakota.

Výška úrody láskavcového zrna je vysoko variabilná a závisí od mnohých faktorov. Na základe literárnych prameňov láskavec napádajú tieto choroby: poruchy vzchádzania a padanie mladých rastlín spôsobujú parazitické huby rodu Pythium, Rhizoctonia, Fusarium, Aphanomyces. Tieto huby poškodzujú korene a stonky pod povrchom pôdy. Rastliny sú potom slabé, padajú a odumierajú. K napadnutiu dochádza hlavne v ťažkých zlievavých pôdach. Zo škodcov predstavuje najväčšie nebezpečenstvo skočka, po vzídení rastlín. Dospelí chrobáci spôsobujú požerky alebo malé dierky na listoch vzchádzajúcich rastlín. Okrem skočiek sa na láskavci vyskytujú aj chrobáci rodu Lixus, ktorí vyhryzujú listy mladých rastlín a larvy vyhryzujú korene. Ďalším významným škodcom sú aj vošky z čeľade (Aphidoidea). Spôsobujú deformáciu listov a stoniek ich vysávaním.

Obr. 4

Obr. 4: Láskavec odroda 'Pribina'
foto: autorka

Obr. 5

Obr. 5: Skúšanie rôznych odrôd láskavca
foto: autorka

Mrlík čílsky Chenopodium quinoa  sa môže pestovať na piesočnatej až hlinitopiesočnatej pôde. Ťažká ílovitá pôda nie je vhodná. Znesie i chudobnú pôdu. Pri pestovaní v konvenčných systémoch je odporúčané maximálne hnojenie (podľa zásobenosti pôdy živinami) v množstve 120 kg N, 50 kg P a 50 kg K na hektár. Mrlík je otužilá rastlina, sejba je možná už koncom apríla priamo na pole, keď teplota pôdy dosiahne 5 – 7 °C. Skoršia sejba sa môže prejaviť spomalením klíčivosti a následnou slabšou konkurenčnou schopnosťou voči burinám. Hustota porastu ovplyvňuje niektoré kvalitatívne znaky. Počet rastlín v rozmedzí 100 - 500 na m2 nemá vplyv na úrodu.

Vzdialenosť riadkov môže byť 0,5, 0,25 alebo 0,125 m. Pri širokej medziriadkovej vzdialenosti sú rastliny vyššie, viac vetvia, urýchľujú vývoj. Dôležitá je medziriadková kultivácia. Ničenie burín je mechanické. Zatiaľ nie sú známe žiadne herbicídy proti dvojklíčnolistovým burinám.

Pre klimatické podmienky Európy sú vhodné genotypy s krátkou vegetačnou dobou, nevetviacim habitom, rastliny s dlhým kompaktným súkvetím, veľkými bielymi až žltými semenami s nízkym obsahom saponínov. Za riskantnú sa považuje vegetačná doba dlhšia ako 150 dní. Semená klíčia pri základnej teplote -1,9 až 0,2 °C, list sa vyvíja pri základnej teplote 6 °C, pričom optimálna teplota je 20 - 22,5 °C.

Všeobecne platí, že zvýšené množstvo rozpustných sacharidov predpokladá väčšiu toleranciu voči mrazu. Vhodné odrody do pestovateľskej praxe na základe dvojročného hodnotenia sú: Rosa Junin, Ara Juira, Ccankolla, Juira Sajama, Temuco, ISLUGA, Baer, Faro, Carmen.

Vážnym problémom sú choroby a škodcovia, ktorí sa môžu vyskytnúť pri pestovaní mrlíka čílskeho v novej výrobnej oblasti. Vírusy nájdené na mrlíkovitých rastlinách (v špenáte a repe cukrovej) sa môžu s veľkou pravdepodobnosťou vyskytovať i na poliach mrlíka. Mnohé z týchto vírusov prenášajú vošky. Choroby ako padanie rastlín (Sclerotium rolfsii), pleseň (Peronospora farinosa), steblová hniloba (Phoma exigua var. foveata), škvrnitosť listov (Ascochyta hyalospora), pleseň sivá (Botrytis cinerea) a (Pseudomonas) spôsobovali významné straty v južnej a severnej Amerike i v Anglicku. Mrlík môže rovnako poškodiť veľké množstvo hmyzu, od klíčenia cez zber až po skladovanie semien. Škodcovia pozorovaní v Severnej Amerike zahŕňajú vošky, chrobáky a široké množstvo húseníc a lariev hmyzu. Korene mrlíka poškodzujú vošky (Pemphigus populivenae), ktoré významne znížili úrody v izolovaných výskumných oblastiach Colorada. Množstvo semien v metline závisí aj od poškodenia vtákmi. V našich pokusoch sme zistili dva druhy vošiek, a to druhy Aphis fabe a Misus persicae, bzochy z čeľadí Miridae, Pentatomidae a Anthocoridae, druhy listárikov rodu Sitona. Poškodenie rastlín škodcami nemalo významný vplyv na úrodu. Mrlík čílsky, tak ako niektoré pseudoobilniny, má vyvinutú chemickú ochranu proti hmyzu a zvieratám, ktorá súvisí s tvorbou horkých saponínov v osemení. Saponíny sú ľahko vyplavené z oplodia dažďom, a preto nemožno úplne zabrániť stratám.

Obr. 6

Obr. 6: Mrlík čílsky
foto: autorka

Obr. 7

Obr. 7: Mrlík čílsky odroda 'Carmen'
foto: autorka