|
Výčiny počasia, alebo presnejšie povedané zvýšená frekvencia poveternostných podmienok extrémneho charakteru, vnášajú do agronomickej praxe stále nové a nové podnety s potrebou rozšírenia jestvujúcich dovedností. Isté očakávania sa pritom potvrdzujú, s inými je to akosi aj opačne. Vnímavému oku rozhľadených agronómov zrejme neunikli ani zmeny v množstve a spektre vyskytujúcich sa burín pri vysokej pôdnej vlhkosti najmä počas minulej sezóny, čo prípadne zvýraznilo kontrasty v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi.
Podľa vlhkostných podmienok stanovišťa sa rozlišuje
päť základných ekologických skupín rastlín, sú to hydrofyty,
hygrofyty, mezofyty, xerofyty a sklerofyty. Pokiaľ sa v prípade
poľných burín bežne uvažuje iba s troma uprostred menovanými kategóriami,
po odvodnení pomerne dlhšie zaplavených a hlavne periodicky zaplavovaných
území je potrebné sa vysporiadať aj s niektorými hydrofytnými druhmi.
K hydrofytom patria vodné rastliny, sú buď celé vo vode ponorené
alebo svojimi listami ležia na vodnej hladine. K bežným hydrofytom
patria síce z poľnohospodárskeho hľadiska najmä bezvýznamné sinice,
riasy či lekná, ale ide aj o burinné druhy zaslúžene si vyžadujúce
zvýšenú pozornosť. Je tomu tak pri množstve druhov z čeľade šachorovitých
rastlín pripomínajúcich trávovité buriny a niektorých druhov horčiakov.
Zaujímavým druhom je napr. horčiak obojživelný, burina dobre znášajúca
striedavé vysýchanie stanovíšť, vytvárajúca suchozemskú formu so
vzpriamenými stonkami a vodnú formu s listami plávajúcimi na hladine
vody.
V skutočnosti nie sú zmienené kategórie až tak ostro vyhranené, veď buriny z rôznych kategórií pravidelne nachádzame na rovnakom pozemku, i keď pravdepodobne nie celkom v rovnakej časti honu. Každý druh vyžaduje súhru určitých podmienok prostredia a každému druhu sa najlepšie darí práve za svojich optimálnych podmienok. Amplitúda vhodných podmienok je pre rôzne druhy rastlín rôzna, napríklad stavikrv vtáčí sa vyskytuje prakticky všade, ale ako burina sa presadzuje takmer výlučne iba v podmienkach sucha. Naopak druhy s úzkou prispôsobivosťou na podmienky prostredia sú označované ako bioindikátory. Avšak skúsenosti z času na čas potvrdzujú aj "krajne nedisciplinované prejavy", akým je napr. výskyt známeho indikátora kyslosti pôdy prasličky roľnej na halde vápna. S podobnou toleranciou je potrebné vnímať prelínanie sa kategórií ako aj výber v rámci existujúceho množstva medzikategórií pre potrebu prejednávaného zaradenia burín.
Hygrofytom vyhovujú vlhké až bahnité pôdy,
veľmi často sa vyskytujú na okrajoch vodných plôch. Patrí sem ostrica
šachorovitá, škrpina lesná, pálka širokolistá, trsť obyčajná, chrastica
trsťovitá, steblovka vodná, steblovka plávajúca, lipnica pospolitá,
lipnica močiarna, záružlie močiarne, ale aj bežnejšie buriny ako
čistec močiarny, iskerník plazivý a iskerník roľný. Z agronomického
hľadiska sa hydrofyty a hygrofyty vyskytujú hlavne na dočasne neobrábateľných
pozemkoch, ktoré sa po odvodnení a obnove znova stávajú produkčnými
pôdami. Za určitých okolností sa hydrofyty a hygrofyty spolu s mezohygrofytnými
druhmi tiež vyskytujú v podmienkach mierneho alebo dočasného zamokrenia,
ktoré obmedzuje a oddiaľuje vstup mechanizačných prostriedkov na
pozemky počas jarných prác.
Do prechodnej kategórie mezohygrofytov môžeme zaradiť druhy
ako mätonoh mnohokvetý, mätonoh trváci, metlica trsnatá, psiarka
roľná, psiarka lúčna, psiarka kolienkatá, kostihoj lekársky, štiavec
tupolistý, iskerník prudký. Je nespornou pravdou že zárodky širokej
škály rôznych burín spravidla prináša samotná záplavová voda, avšak
vlhkosť pôdneho prostredia patrí k vonkajším faktorom dormancie
semien burín, ktoré prečkávajú v pôde až prekvapivo dlhé doby. Hlavne
hydrofyty a hygrofyty sa preto urýchlene objavujú spravidla všade
tam, kde sa blízkej či vzdialenej v minulosti niekedy už vyskytovali.
Mezofyty sú rastliny mierne až stredne vlhkých
stanovíšť, kde nedochádza k silnému ani k trvalému nadbytku či nedostatku
vody. Takýto optimálny stav vodného režimu je v nížinách spojený
hlavne s lokalitami s vyššou hladinou podzemnej vody, v prípade
svahovitého terénu ide najmä o miesta s vyšším úhrnom zrážok. Darí
sa tu burinám ako lipnica ročná, hrebienka obyčajná, pýr plazivý,
medúnok vlnatý, ovsík obyčajný, trojštet žltkastý, ovos hluchý,
psinček obrovský, štiavec kučeravý, stavikrv štiavolistý, loboda
konáristá, silenka obyčajná, knôtovka červená, hviezdica prostredná,
kapusta repková, horčica roľná, peniažtek roľný, praslička roľná,
durman obyčajný, podbeľ liečivý, komonica lekárska, ľadenec barinný,
pakost nízky, pakost strihaný, mliečnik kolovratcový, nezábudka
roľná, konopnica napuchnutá, parumanček nevoňavý, pichliač roľný,
lýrovka obyčajná, boľševník borščový. K mezofytom patrí aj dnes
už iba vzácne sa vyskytujúci kúkoľ poľný, zvláštnym mezofytom je
napríklad ježatka kuria znášajúca i dlhodobé zaplavenie, ale aj
reznačka laločnatá či lipkavec obyčajný znášajúce práve opačný stres
suchom.
V rámci mezofytov je možné vyčleniť podskupinu xeromezofytov,
kam patria druhy, pre ktoré patrí k optimálnym podmienkam hladina
podzemnej vody hlbšia ako 1 m, prípadne ročný úhrn zrážok pod 700
mm. Z už zmienených druhov by tu patril pýr plazivý a ovsík obyčajný
z ďalších druhov ide o druhy ako kostrava ovčia, kostrava červená,
lipnica lúčna, metlica krivolaká, metlička obyčajná, reďkev ohnicová,
kapusta poľná, komonica biela, ľadenec rožkatý, rumanček pravý,
vtákonoha malá, vika chlpatá, fialka trojfarebná, pupenec roľný,
bolehlav škvrnitý, nevädza poľná.
Xerofyty sú rastliny suchých slnečných stanovíšť,
rastú na suchých pôdach v podmienkach trvalého alebo občasného nedostatku
vlhkosti. Pre xerofyty je typická silnejšia kutikula, mohutný koreňový
systém a vysoký podiel podporných pletiv. Za určitých podmienok
sem patrí už zmienená kostrava červená, ďalej ide o druhy ako stoklas
roľný, stoklas jalový, mohár zelený, cirok alepský, láskavec ohnutý,
stavikrv vtáčí, horčiak broskyňolistý, pohánkovec ovíjavý, mrlík
biely, kolenec roľný, sklerant ročný, rezeda žltá, rezeda farbiarska,
krvavec menší, bôľhoj lekársky, pakost mäkký, bocianik rozpukovitý,
mrkva obyčajná, prhlica roľná, žltnica maloúborová, ambrózia palinolistá,
portulaka zeleninová.
Zvláštnou skupinou sú sklerofyty, občas zaradzované
iba ako podskupina v rámci xerofytov. Sklerofyty sú tvorené najmä
sukulentami, ktorých dužinaté telo obsahuje vodné pletivá so zásobami
vody, ktoré sú v našich podmienkach skôr ojedinelého výskytu ako
je tomu napríklad v prípade skalnice strechovej. Z ďalších druhov
by sme sem mohli zaradiť už zmienenú portulaku zeleninovú, prípadne
novšie registrovanú burinu glejovku americkú.
Vystavené 18.4.2011
|
