Úvod / Informácie / Ochrana rastlín / Odborné články

Invázne buriny - Zlatobyle

16-02-2016
Ing. Alena Škuciová | Alena.Skuciova@uksup.sk
ÚKSÚP OOR Topoľčany

Zlatobyľ kanadská Solidago canadensis L. a Zlatobyľ obrovská Solidago gigantea Ait.

Patria do čeľade Asteraceae – astrovité

Zlatobyľ kanadská sa pôvodne vyskytuje v centrálnej časti USA a v južných oblastiach Kanady. Sekundárne v Európe, Ázii, Austrálii a na Novom Zélande. Táto svetlomilná rastlina produkuje veľké množstvo klíčivých nažiek. Rozmnožuje sa tiež vegetatívne. Vyskytuje sa na ruderálnych stanovištiach, v opustených závodoch, pozdĺž železničných tratí, odkiaľ preniká do okolitých stanovíšť. Zriedkavo je už aj ako burina na poliach. Kvitne v júli až októbri.

Zlatobyľ kanadská <em>Solidago canadensis</em> L.

Zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis L.)

Je trváca rastlina s vretenovitým hlavným koreňom s početnými horizontálnymi koreňovými výbežkami. Stonky sú vzpriamené, rovné a nerozkonárené, v spodnej časti drevnatejúce, už zospodu bohato olistené, vysoké 30–150 cm, dolu lysé, v hornej časti husto chlpaté. Listy striedavé, prisadnuté, kopijovité, ostro pílovité, smerom k hrotu postupne sa zužujúce, veľkosti 5–15 × 0,5–2 cm, rub listu husto chlpatý. Vedľa hlavnej žily sú dve dobre viditeľné postranné žilky. Úbory sú malé, vzpriamené usporiadané v hustých strapcoch na mierne prehnutých konárikoch tvoriacich metlinu. Zákrovy 2–3 mm veľké, koruna zlatožltá, jazykovité a rúrkovité kvety sú približne rovnako dlhé. Jazykovitých kvetov je 10–17, rúrkovitých 5–10. Plodom je nažka 1 mm dlhá, riedko plstnatá s páperím 2,5 mm dlhým. Patrí medzi najviac rozšírené invázne rastliny. Konkurenčne je veľmi silná rastlina, potláča pôvodné druhy. Pôvodne okrasná a medonosná aj liečivá rastlina.

Zlatobyľ obrovská má pôvodný areál rozšírenia v južnej Kanade a USA. Druhotne sa rozšírila v západnej, strednej a južnej Európe, bola tiež zavlečená na Azorské ostrovy, do východnej Ázie a na Nový Zéland. K splaňovaniu dochádza už od druhej polovice 19. storočia, prvý výskyt tejto rastliny v Európe bol zaznamenaný v Londýne v roku 1758.

Zlatobyľ obrovská <em>Solidago gigantea</em> Ait.

Zlatobyľ obrovská (Solidago gigantea Ait.)

Rastie na brehoch vodných tokov, v krovinách, lužných lesoch, na rumoviskách, pozdĺž ciest, na železničných staniciach a podobne. Znáša aj mierny tieň. Kvitne od júna do septembra. Je to vytrvalá bylina, dosahuje výšky 80–200 cm, na niektorých stanovištiach môžu byť rastliny nižšie alebo vyššie (50–230 cm). Podzemok rastliny je bohato rozvetvený. Byle sú priame, jednoduché, hladké, iba v súkvetí na vreteni strapca krátko chlpaté. Listy sú striedavé, kopijovité, 7–18 cm dlhé, 1,2–3 cm široké, špicaté, pílovité, len na okraji a žilkách na rube chlpaté. Úbory sú asi 4 mm dlhé, prisadnuté skoro v jednostrannom 10–20 cm dlhom strapci, jazykovité kvety sú zretelnejšie dlhšie ako trubkovité. Plodom je nažka s páperím.
Dôležitá včelárska rastlina, zároveň je však počas kvitnutia významným alergénom. Často je pestovaná ako okrasná rastlina. Veľmi ľahko se rozmnožuje do okolia pomocou vetrom roznášaných nažiek.

Zlatobyle obrovská a kanadská sa v európskych botanických záhradách ocitli ešte niekedy v 17. storočí. Začiatky zdivočelého výskytu týchto pôvodne okrasných, medonosných a liečivých rastlín sa u nás datujú až k polovici 19. storočia. Podľa dobových záznamov sa masívne šírili hlavne popri Dunaji a jeho prítokoch a to smerom od Bratislavy, samozrejme aj proti prúdu vodných tokov. Zlatobyle sú roztrúsene rozšírené už takmer všade, je ale zaujímavé že tieto alergénne rastliny zamorujú hlavne aglomeráciu hustoobývaných miest, ako je na východe republiky napr. okolie Košíc. V súčasnosti sa hromadne vyskytujú a premnožujú najmä na zanedbaných pozemkoch, pozdĺž železničných tratí a ciest, v povodiach vodných tokov, v opustených hospodárskych dvoroch, odkiaľ prenikajú do okolitých stanovíšť. Ako buriny poľných porastov sa zlatobyle vyskytujú zatiaľ skôr iba zriedkavo, vážnejšie však ohrozujú trvalejšie kultúry ako sú stromové škôlky a mladšie výsadby, a samozrejme tiež vinice. Invázne zlatobyle dokážu oddialiť až znemožniť úspešnosť hlavne extenzívnych plantáží, aktuálne napr. rýchlorastúcich drevín. Zlatobyľ obrovská znesie sice aj mierne zatienenie, avšak obe invázne zlatobyle sú svetlomilné rastliny neznášajúce dlhodobú dominanciu vyšších stromov.

Oba druhy inváznych zlatobylí sú svetlomilné rastliny produkujúce veľké množstvo maličkých nažiek s vysokou klíčivosťou. I keď sú tieto nažky bez dormancie, pri nízkej teplote počas zimy neklíčia a vo voľnej prírode je životnosť drobných nažiek tiež znížená množstvom ďalších činiteľov. Aby nažky zlatobylí vyklíčili, musia sa dostať na voľný, nezarastený a nezatienený povrch pôdy. Mladé rastliny sú na obrábanie pôdy citlivé, podobne ako na použitie zvyčajne dostupných herbicídov. Z účinných látok selektívnych herbicídov, na ktoré sú zlatobyle citlivé je možné zmieniť 2,4-D, MCPA, dicambu, triclopyr, mesotrione, aminopyralid, nicosulfuron, rimsulfuron, z neselektívnych glyphosat. Ideálnym pre šírenie zlatobylí sú preto iba zanedbané stanovištia, prípadne okraje pozemkov obrábaných polí. Vetrom roznášanými operenými nažkami zlatobyle prakticky iba obsadzujú nové stanovište, rozmnožovanie nimi je po zarastení plochy  problematické aj vo vlastnom poraste.

Trojicu u nás bežne vyskytujúcich sa zlatobylí dopĺňa pôvodne domáci, i keď v porovnaní so zmienenými podstatne menej rozšírený druh - zlatobyľ obyčajná Solidago virgaurea L. Na rozdiel od inváznych zlatobylí sa zlatobyľ obyčajná nevyznačuje veľmi nebezpečným sklonom úplne potláčať pôvodnú vegetáciu a vytvárať takmer homogénny porast.