Úvod / Pôdohospodárstvo podľa tém / Ochrana rastlín / Odborné články

Hraboš poľný – kľúčový druh poľnohospodárskej krajiny

19-05-2021
prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD.; Mgr. Filip Tulis, PhD. | ibalaz@msnet.ukf.sk
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, FPV - Katedra ekológie a environmentalistiky
(zdroj: Naše pole 3/2021, str. 32-34)

Hraboša poľného netreba zvlášť predstavovať

Hraboš poľný (Microtus arvalis, obr. 1) je pôvodne stepný druh hlodavca, ktorý v súčasnej odlesnenej poľnohospodárskej krajine rozľahlých monokultúr nachádza optimálne životné podmienky. S výnimkou časti Apeninského a Pyrenejského polostrova, Britských ostrovov a Škandinávie osídľuje celú Európu. A rovnako celú Európu trápia jeho premnoženia, to posledné z roku 2019 (Jacob et al., 2020). Zatiaľ však čo v niektorých častiach Európy sú premnoženia hraboša cyklické, v iných častiach vykazujú nepravidelné fluktuácie (Jacob et al., 2014). Napríklad v strednej Európe rastie cyklickosť v južnom smere, teda od necyklických populácií na pobreží Baltského mora v severnom Poľsku po cyklické populácie na Morave a južnom Slovensku (Tkadlec, Stenseth 2001). Žiaľ nejedná sa tu o matematické, t. j. pravidelné cykly, ale o populačné cykly, ktorých vrcholy – premnoženia sa objavujú iba vo „viacmennej“ pravidelných intervaloch (Tkadlec, 2008). Práve táto nepredvídateľnosť je dôvodom ťažkého predpovedania premnožení hraboša poľného.

Obr. 1

Obr. 1: Hraboš poľný
(foto: I. Baláž)

Prečo dochádza k premnoženiam hraboša poľného?

V prvom rade sa hraboš poľný vyznačuje extrémne rýchlym telesným a najmä pohlavným vývojom. Samice vo veku 14 dní sú už plne schopné párenia a rodenia neobyčajne veľkých vrhov (najčastejšie 5-6 mláďat, v niektorých prípadoch až 14), pričom dĺžka gravidity je v rozmedzí 19 - 21 dní (Tkadlec, Zejda, 1995, 1998). Rozmnožovanie hraboša môže prebiehať prakticky celý rok, dokonca aj počas zimy (Frank, 1957). Keď k tomu pripočítame sociálny spôsob života, súčasťou ktorého je aj spoločne zimovanie, či spoločné hniezdenie samíc, dáva to hrabošovi neuveriteľnú schopnosť rýchleho populačného rastu. Aj tento rast však vždy dosiahne svoj vrchol a nasleduje pád, krach, kolaps populácie t. j. zníženie početnosti hraboša na niekoľko jedincov na 1 ha. Celý tento kolobeh označujeme ako populačný cyklus a rozdeľuje sa do štyroch fáz: 1. fáza rastu, 2. fáza vrcholu – premnoženie (2 až 3 tis. jedincov na 1 ha), už spomínaný pád, t. j. 3. fáza poklesu a 4. fáza nízkej početnosti. Hraboš poľný nie je zďaleka jediný druh živočícha s populačnými cyklami. Tento jav sa vyskytuje tak u rýb, vtákov, hmyzu či malých aj veľkých druhov cicavcov. Čo však vedie k takémuto „plytvaniu energiou“? Populačné cykly ešte aj dnes predstavujú fenomén, ktorý nebol dostatočne vysvetlený. O dôvodoch premnoženia škodcov a teda aj hraboša poľného vzniklo niekoľko teórií, spomeňme niekoľko: [1] fyzikálne účinky – odrážajúce periodické klimatické vplyvy či dokonca slnečné škvrny na natalitu a mortalitu škodcu; [2]účinky patogénov – kedy sa infekčné organizmy šíria v hustejších a početných populáciách rýchlejšie čo spôsobí kolaps populácií; [3]stres – keď už hustota populácie pokročí nosnú kapacitu prostredia, vtedy sa objaví stres. Psychologický stres (konkurencia s ostatnými jedincami druhu), fyzický stres (nedostatok potravy) a „meteorologický stres“ z nastupujúcej zimy, ktorý celý kolaps populácie nakoniec aj spustí (Frank, 1957). Ďalšou z teórií sú tzv. [4] materské účinky – matka v optimálnej dobrej kondícii (s dostatkom zdrojov) má dostatok materského mlieka a plodí potomstvo s lepším prežívaním a plodnosťou ako matky v horšej kondícii trpiace nedostatkom zdrojov a chorobami. [5] Genetické účinky – prirodzený výber môže pri nízkej hustote populácie preferovať jedince s vysokou reprodukciu a naopak pri vysokej hustote jedince síce s nižšou reprodukciou ale za to vyššou schopnosťou prežívať v boji o nedostatok zdrojov. Tento jav sa u hraboša poľného bežne prejavuje a označuje sa ako Chittyho efekt (Chitty, Phipps, 1966). Keď je početnosť hraboša nízka, jedince sú menšie (nižšia hmotnosť, kratšia dĺžka tela), nakoľko investujú energiu do rozmnožovania a naopak keď je populácia početná, resp. premnožená, sú jedince omnoho väčšie pretože investujú do konkurencieschopnosti v boji o zdroje. No a nakoniec treba spomenúť aj teóriu vplyvu krajiny [6] – kde početnosť hraboša poľného klesá v heterogénnej krajine a naopak stúpa v homogénnych agrocenózach (Fischer et al., 2011).

Aj pre veľkú snahu však stále nie je možné uprednostniť žiadnu z množstva hypotéz. Čo je však z uvedeného jasné je, že problém hraboša nespočíva len v jeho rýchlom populačnom raste, ale aj v cyklickosti jeho populácií. Zatiaľ teda treba očakávať, že cykly a teda aj premnoženia sa búdu opakovať, v našich súčasných podmienkach sú totiž prirodzené.

Ako s hrabošom bojovať?

Diskutovať o opodstatnenosti a komplikáciách použitia rodenticídov, tak zo strany poľnohospodárov ako aj z pohľadu prírody, teraz vôbec nie je našim cieľom. V krátkosti, keď farmár či agronóm vidí, že početnosť hraboša rastie viac ako je žiadúce, prirodzene zväčša reaguje aplikáciou rodenticídu. Problém je, že premnoženia nie sú lokálne. Naopak, sú synchrónne na niekoľko desiatok až stoviek km2 (Jacob et al., 2014), čiže popri ošetrených plochách budú vždy existovať neošetrené plochy – refúgiá. Mnohokrát tiež v období aplikácie už početnosť hraboša presiahne prah účinnej regulácie, t. j. hranicu kedy ešte môžu opatrenia zabrániť výrazným ekonomickým škodám. Po presiahnutí tejto hranice už aplikácia rodenticídov predstavuje „hasenie“ problému, ktoré zníži škody avšak za nemalú finančnú hodnotu. Čo je teda vlastne cieľom boja proti hrabošovi? Zvíťaziť! Čo to ale znamená? Predstava mnohých, ktorí so škodcami bojujú, je úplné odstránenie škodcu. Vďaka pôsobeniu trhu, je však udržateľnosť čohokoľvek spojená s financiami a neekonomické prirodzene znamená neudržateľné. Takže predstava úplného odstránenia škodcu je nereálna a to jednoducho preto, že je neekonomická. Cieľom boja proti škodcom je teda držať ich počet na, resp. ideálne hlboko pod hranicou kedy sa náklady na jeho elimináciu vyrovnajú škodám, ktoré spôsobuje (Townsend et al., 2010). Ak by na otázku: „ako mám bojovať proti hrabošovi?“ existovala jednoznačná odpoveď, hraboš poľný by už dávno nebol označovaný za škodcu. Samotné rodenticídy ešte žiadnemu premnoženiu nezabránili. Mnoho poľnohospodárov zviedlo počas svojej kariéry nejednu bitku s hrabošom. Vojna však stále trvá.

Zabrániť premnoženiu nevieme, môžeme len v čo najväčšej miere predchádzať výrazným škodám. Ak však už ekonomické škody pociťujeme, ostáva len zmierňovať škody, pretože obvykle je už príliš neskoro začať s reguláciou škodcu. A v tejto myšlienke je možno aj odpoveď na našu otázku. Začať teda treba v rokoch keď je s hrabošom kľud. A ako? Na začiatok robiť všetko čo hrabošovi nevyhovuje a snažiť sa minimalizovať veci ktoré mu vyhovujú.

  1. V rozsiahlych porastoch repky olejnej sa hraboš môže nekontrolovateľne a neohrozene rozmnožovať od apríla do zberu. Hlboko do vnútra hustých porastov repky sa totiž dostane minimum predátorov (dravé vtáky, sovy, mačky a drobné mäsožravce ako napr. lasice), dokonca ani poľnohospodári s povolenou chemizáciou. Za toto obdobie sú samice schopné minimálne dvoch vrhov, takže populácia hraboša rastie geometrickým radom.
  2. Na hraboša vždy platila hlboká orba. Tá však v mnohých prípadoch nie je dnes kvôli strate vlhkosti pôd možná.
  3. Obrovské lány veľkoblokových polí, v ktorých sme smutnou jednotkou v celej EÚ (Galis, 2020), predstavujú pre hraboša vysnívaný ekosystém s minimom konkurentov, predátorov a množstvom zdrojov.
  4. V absentujúcich medziach, remízkach a vetrolamov by životný priestor našlo množstvo ďalších významných predátorov hraboša poľného ako lasice, hranostaje, kuny, líšky či iné.
  5. Ako ďalší problém sa ukazuje absencia údržby okrajov cestných komunikácií. Tieto okraje pre hraboša predstavujú bezzásahové zóny – refúgiá, nerušený priestor na rozmnožovanie, z ktorého kolonizujú plochy poľnohospodárskych plodín.
  6. Posledné dva roky na poliach opäť vidieť stále viac a viac drevených „barličiek“ (obr. 2) na podporu lovu dravcov a v remízkach búdky pre sokola myšiara či myšiarku ušatú. Treba v tom však vydržať a nepoľaviť aj keď hraboš nepredstavuje práve problém. Biologická kontrola v boji proti hrabošovi má zmysel, tak z pohľadu znižovania počtu hraboša ako aj svojej nízkej finančnej náročnosti, čo deklarujú vedecké štúdie z mnohých krajín (Paz et al., 2011; Labuschagne et al., 2016; Machar et al., 2017 a.i). Čakať ,že účinok pár „barličiek“ a búdok vyrieši náš problém roztiahnutý na stovkách hektárov je však odvážne.

Obr. 2

Obr. 2: Sokol myšiar na inštalovanej „barličke“ s uloveným hrabošom poľným v pazúroch pravej končatiny, zachytený fotopascou

Uvedené predstavuje integrovaný manažment hraboša, teda kombinácia najrôznejších prístupov, ktoré znižujú početnosť škodcu a jeho účinky. Predstavuje možnosti ako s hrabošom bojovať ešte pred jeho ďalším premnožením. Niektoré je možné realizovať hneď, iné sú behom na dlhé trate a narážajú na potrebu legislatívnych zmien a pozemkových úprav.

V mnohých krajinách EÚ sa problematike hraboša poľného, jeho monitoringu a výskumu možnosti boja s ním venuje značná pozornosť na štátnej úrovni. Mnohokrát totiž práve veda a aplikácia nových poznatkov viedla k vyriešeniu generačných problémov. Kým o využití dronov v poľnohospodárstve sa ešte pred pár rokmi písalo ako o technológii budúcnosti, dnes ich na mapovanie polí využívajú už aj podniky na Slovensku (Beran, 2019). Na Slovensku sa však problematike hraboša poľného od 90-tych rokov nevenuje žiadna pozornosť. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre v spolupráci SPPK Trnava od roku 2015 síce začala realizovať výskum a monitoring hraboša poľného (počítaním aktívnych dier a odchytom do pascí, obr. 3 a 4). Iniciovali sme niekoľko stretnutí na štátnej úrovni, predložili nejednu správu, návrh, žiadali o finančnú podporu formou štrukturálneho i národných projektov. Žiadna snaha však nenašla reálnu odozvu a podporu. Rozsah aj toho minima, aktuálneho stavu, ktorý by sme mali pri škodcovi vždy poznať sa každoročne zmenšuje a dnes by sme to ako systematický monitoring už určite nazývali. Je vôbec teda hraboš poľný problém? A ak áno, koho problém to je? Rok 2019 a 2020 sa opäť niesli v znamení premnoženia hraboša poľného, takže môžeme očakávať, že s nasledujúcim poklesom populácie hraboša poklesne aj snaha riešiť problém hraboša poľného. Uvidíme čo prinesie ďalšie premnoženie.

Obr. 3

Obr. 3: Zmeny v početnosti a priestorovej distribúcii všetkých nôr hraboša poľného: naľavo (1. deň) jarný stav na 4-ročnom poraste lucerny siatej, všetky diery bolo označené a zaslepené; napravo stav aktívnych dier (2. deň), iba opätovne otvorených nôr

Obr. 4

Obr. 4: Odchytený hraboš poľný v živolovnej pasci

Na záver

O problematike hraboša poľného sa dá napísať veľmi veľa, no riešenia nie sú ani zďaleka jednoduché. Faktom je, že hraboš poľný je dôležitou súčasťou prírody. Predstavuje kľúčový prvok ekosystémov poľnohospodárskej krajiny celej strednej Európy a je potravou viac ako 40 druhov predátorov (Jacob et al., 2014). Jeho rycia činnosť prevzdušňuje zhutnenú poľnohospodársku pôdu a pomáha tak zadržiavaniu vlahy v pôde (Grulich, 1980). Prípadné vymiznutie druhu by viedlo ku kolapsu celých ekosystémov. Rovnako je ale fakt, že počas premnožení, posledné boli na západom Slovensku v rokoch 2014 – 2015 a 2019 – 2020, spôsobuje poľnohospodárom významné ekonomické škody. Takže problém je potrebné riešiť. Znepríjemňovať hrabošovi existenciu každým možným spôsobom, nielen „hasiť“ keď je premnožený. A začať treba omnoho skôr ako sa začnú hlásiť prvé ekonomické škody. Premnoženie potom nebude tak výrazné a škody nemusia byť tak likvidačné.

Literatúra

Beran, T., 2019: Prichádza druhá zelená revolúcia. Presné poľnohospodárstvo. Príloha časopisu Naše pole, s. 2.

Chitty, D., Phipps, E., 1966: Seasonal changes in survival in mixedpopulations of two species of vole. J Anim Ecol 35: 313–331.

Fischer, C., Thies, C., Tscharntke, T., 2011: Small mammals in agricultural landscapes: opposing responses to farming practices and landscape complexity. Biological conservation 144, 3: 1130–1136, Elsevier.

Frank, F., 1957: The causality of Microtine cycles in Germany (second preliminary research report). The Journal of Wildlife Management 21, 2: 113–121, JSTOR.

Galis, M., 2020: Na poliach pusto – O škodlivosti rozľahlých monokultúr na ornej pôde a možných riešeniach. Inštitút environmentálnej politiky, Ministerstvo životného prostredia SR, s. 1-5.

Grulich, I.: Savci a zemní stavby v kulturocenózach. Quaestiones geobiologicae – Problémy biológie krajiny 24/25. Bratislava, 1980, 159 s.

Jacob, J., Imholt, C., Caminero-Saldaña, C., Couval, G., Giraudoux, P., Herrero-Cófreces, S., Horváth, G., Luque-Larena, J.J., Tkadlec E., Wymenga, E., 2020: Europe-wide outbreaks of common voles in 2019. Journal of Pest Science 93, 2: 703–709, Springer.

Jacob, J., Manson, P., Barfknecht R., Fredricks, T., 2014: Common vole (Microtus arvalis) ecology and management: implications for risk assessment of plant protection products: Common voles in the risk assessment of plant protection products. Pest. Manag. Sci. 70, 6: 869–878.

Labuschagne, L., Swanepoel, L. H., Taylor, P. J., Belmain, S. R., Keith, M., 2016: Are avian predators effective biological control agents for rodent pest management in agricultural systems?. Biological Control, 101: 94-102.

Machar, I., Harmacek, J., Vrublova, K., Filippovova, J., Brus, J., 2017: Biocontrol of common vole populations by avian predators versus rodenticide application. Polish Journal of Ecology, 65, 3: 434-444.

Paz, A., Jareño, D., Arroyo, L., Viñuela, J., Arroyo, B., Mougeot, F., Luque-Larena. J. J., Fargallo, J. A., 2013: Avian predators as a biological control system of common vole (Microtus arvalis) populations in north‐western Spain: experimental set‐up and preliminary results. Pest Management Science, 69, 3: 444-450.

Tkadlec, E. 2008. Populační ekologie: struktura, růst a dynamika populací. Univerzita

Palackého v Olomouci. 310 s.

Tkadlec, E., Stenseth, N.C., 2001: A new geographical gradient in vole population dynamics. Proceedings of the Royal Society of London. Series B: Biological Sciences 268, 1476: 1547–1552, The Royal Society.

Tkadlec, E., Zejda, J., 1995: Precocious breeding in female common voles and its relevance to rodent fluctuations. Oikos, 1995, 73: 231–236.

Tkadlec, E., Zejda, J., 1998: Small rodent population fluctuations: the effects of age structure and seasonality. Evol Ecol, 12: 191–210.

Townsend, C.R., BEGON, M., HARPER, J.L., 2010: Základy ekologie. 1. České vydanie. Univerzita Palackého v Olomouci, 505 s.