Hodnota jadrových krmív vo výžive zvierat
Obilniny ako dominujúce plodiny pestované na ornej pôde majú dôležitý význam pre výživu ľudí, kŕmne účely alebo priemyselné spracovanie, o čom svedčí aj ekonomická výhodnosť ich pestovania a stabilita dosahovaných úrod. Sú hlavnými komponentmi kŕmnych zmesí.
Podieľajú sa významnou mierou (cca 70 % podiel) na krytí potreby energie a dusíka pre zvieratá. Avšak prevažná časť týchto obilnín sa využíva pre výživu zvierat iba v prípade, že nevyhovujú prísnym kritériám pre priemyselné spracovanie.
Popri zastúpení obilnín v kompletnej kŕmnej zmesi je dôležité aj ich druhové zloženie. Významné zastúpenie v rámci obilnín majú pšenica, jačmeň, raž, ovos a kukurica. Aby bolo možné maximalizovať podiel komponentov v zmesi, je potrebné jasne definovať aspoň hranice minima alebo maxima použitia obsahu živín. Rozdiely v obsahu živín v obilninách dokumentuje tabuľka 1. Tieto kultúrne pestované plodiny sa všeobecne radia medzi sacharidové krmivá. Majú vysokú koncentráciu živín vo forme škrobu a nízky podiel vlákniny (okrem ovsa siateho), chudobné sú na minerálne látky (hlavne na vápnik), fosfor je často viazaný na kyselinu fytovú. Ovos a kukurica majú vyšší obsah tuku, limitujúce aminokyseliny sú lyzín, treonín a tryptofán.
Jačmeň - glycidové krmivo
Jačmeň (Hordeum vulgare) je najrozšírenejším glycidovým krmivom a môže tvoriť časť jadrovej zmesi pre kŕmenie všetkých druhov hospodárskych zvierat. V porovnaní s pšenicou a ražou obsahuje jačmeň menej škrobu a cukrov, ale viac vlákniny.
Na stavbe bunečnej steny semien sa významne podieľajú neškrobové polysacharidy (celulóza, beta-glukany, arabinoxylany, xyloglukany, pektíny), ktoré môžu byť v tráviacom trakte stráviteľné len sčasti alebo sú nestráviteľné, lebo chýbajú potrebné tráviace enzýmy. V črevnom trakte mnohé z nich nabobtnávajú a zvyšujú viskozitu tráveniny, čím zhoršujú pohyblivosť živín a prístupnosť tráviacich enzýmov, čo obmedzuje aj možnosť absorbcie živín.
Jačmeň obsahuje viac beta-glukanov na rozdiel od pšenice, tritikale a raže, ktoré obsahujú zvýšený podiel arabinoxylanov. Bezplevelnaté formy jačmeňa majú tiež vyšší obsah beta-glukánov. Obsah metabolizovateľnej energie v jačmeni je mierne nižší než energetická hodnota kukurice, resp. ostatných obilnín, čo je v dôsledku vyššieho obsahu vlákniny (NDV- neutrálne detergentnej vlákniny a ADV acidodetergentnej vlákniny). Veľmi dôležitou súčasťou obilky sú bielkoviny, pričom ich rozhodujúca časť sa nachádza v aleurónovej vrstve, endosperme a v klíčku. Endosperm tvorí asi 80-percentný podiel sušiny zrna a jeho zloženie rozhoduje o výslednej kvalite. Obsah bielkovín je veľmi variabilný, v jednotlivých rokoch sa líši a je výsledkom vplyvov genetických, agrotechnických a environmentálnych. Je v nepriamom vzťahu k obsahu škrobu.
V jačmeni, podobne ako v ostatných obilninách, je nepriaznivé zastúpenie esenciálnych aminokyselín. Nízky podiel albumínov a globulínov (tabuľka 2) podmieňuje aj nízku koncentráciu lyzínu, treonínu a arginínu a vysokú koncentráciu kyseliny glutámovej a prolínu, ktoré sú v hordeínových bielkovinách najfrekventovanejšími aminokyselinovými zvyškami.
Jačmeň, rovnako ako ostatné obilniny, má nízky obsah vápnika a relatívne vysoký obsah fosforu (tabuľka 4), preto sa vyžaduje doplnok vápnika pri jeho vysokých dávkach. Obsah fosforu v jačmeni je podobný ako v kukurici a ciroku, ale nižší než v pšenici a ovse. Jačmeň má vyšší obsah draslíka než ostatné kŕmne obilniny, ako aj vitamínu A a E. Veľká časť fosforu je však viazaná na kyselinu fytovú (fytáty), s ktorou vytvára pevné väzby a je veľmi ťažko využiteľný zvlášť pre monogastrické zvieratá. Prídavkom enzýmu fytáza do kŕmnych zmesí možno využiteľnosť fosforu výrazne zvýšiť.
Odrody jačmeňa (dvoj, resp. šesťradový, sladovnícky, resp. kŕmny typ, plevnatý, resp. bezplevnatý, s múčnatým, resp. sklovitým endospermom) môžu ovplyvniť úžitkovosť zvierat nezávisle od podmienok pestovania a agrotechniky, ktoré však môžu mať väčší vplyv na obsah živín a úžitkovosť zvierat.
Jačmeň v kŕmnych zmesiach
Obyčajne sa jačmeň využíva v zmesi s inými vhodnými krmivami, pričom šrotovaný jačmeň trávia dobre prežúvavce, kone, ošípané a králiky. Jačmeň má dobré dietetické vlastnosti a pôsobí priaznivo na kvalitu mäsa a tuku u ošípaných. Hydina jačmeň trávi horšie, lebo na trávenie jej chýba potrebný enzým glukanáza, preto sa využíva v zmesi minimálne (15 - 20 %) alebo s doplnkom enzýmu beta-glukanázy (30 - 40 %). Ako krmivá sa využívajú zvyšky obilniny vznikajúce po spracovaní jačmenného zrna na humánnu výživu.
V zmesiach sa využíva aj zlomkový a odpadový jačmeň. Zo 100 kg jačmeňa sa podľa jeho kvality získa 2 - 5 kg úlomkov a jačmeňa horšej akosti a mechanicky poškodených zŕn. Tieto kŕmne zvyšky sa vyznačujú vysokým obsahom bezdusíkatých látok výťažkových. Obsah N-látok je v kŕmnych zvyškoch vyšší než v zrne. Bielkoviny majú menej hodnotné ako bielkoviny zrna. V dostatočnom množstve sa nachádza iba fosfor. Vitamíny C a D sa nenachádzajú vo všetkých mlynských krmivách, karotenoidy sú tu v malom množstve. Vitamíny skupiny B sa vyskytujú najmä v oplodí a v klíčkoch. Rozdielne zloženie kŕmnych zvyškov je závislé od stupňa vymieľania. Obsah vlákniny rozhoduje o hornej hranici prípustného zastúpenia komponentu v zmesiach. Vláknina zároveň ovplyvňuje využitie ostatných živín výslednej zmesi.
Pri stanovení požiadaviek na živiny v 1 kg kŕmnej zmesi sa prihliada na produkčné smery chovov hydiny, obsah vlákniny by nemal presahovať päťpercentný podiel, pričom sa vychádza z predpokladu, že zvieratá si prísun živín regulujú samé. Tráviaci aparát hrabavej hydiny je pri vyliahnutí podstatne lepšie vyvinutý ako tráviaci aparát cicavcov. Teda ihneď od vyliahnutia možno pri zostavovaní zmesí využívať tie isté krmivá ako pri dospelej hydine (10 – 15 % jačmeňa). Pri vodnej hydine sa jačmeň odporúča zaradiť do zmesí v podiele 22 - 40 %. Na zhoršení trávenia živín sa môžu podieľať aj zmeny v zložení mikroflóry čreva. Vývoj početnosti a zloženia mikroflóry je ovplyvnený aj zložením krmiva.
Pri vysokom obsahu NSP (neškrobových polysacharidov) sa množia baktérie, ktoré vo väčšom rozsahu skvasujú sacharidy na unikavé mastné kyseliny. To je nepriaznivé pre úžitkovosť a kondíciu hydiny. Posun tráveniny sa pri vysokej viskozite spomalí a narastá podiel nestrávených živín v bedrovníku. NSP majú podiel na zvýšenom zadržiavaní vody v trávenine, čím sa zväčší jej objem a urýchli sa prechod črevom a zhoršuje sa konzistencia trusu, čo zhoršuje udržiavanie čistoty v chove hydiny. Anatomicko-fyziologické zvláštnosti tráviaceho ústrojenstva ošípaných spôsobujú, že krmivá s vyšším obsahom vlákniny vyžívajú nedokonale. Pri navykaní na príjem pevnej potravy prasiatkam sa využíva pražený jačmeň v 25 – 50 % podiele. Pri výbere a dávkovaní krmív pre ovce sa jačmeň zaraďuje v podiele 24 – 70 % vo forme doplnkových zmesí.
Jačmenná kŕmna múka sa obsahom živín a výživnou hodnotou približuje jačmeňu. Do kŕmnych zmesí sa zaraďuje do výšky 20 %. Je výborným krmivom pre výkrmové ošípané a hovädzí dobytok.
Jačmenné krúpy majú v porovnaní s kŕmnou múkou nižší obsah N-látok a bezdusíkatých látok výťažkových a značne vysoký obsah vlákniny. Do kŕmnych zmesí sa zaraďujú v množstve 15 %.
Jačmenné otruby majú významné dietetické vlastnosti. Otruby sú mierne laxatívnym krmivom pre všetky druhy hospodárskych zvierat. Ako krmivo sú deficitné na esenciálne aminokyseliny, ako aj na vápnik. Keďže vitamíny sa nachádzajú prevažne v aleurónovej vrstve zrna, obsah vitamínov, hlavne skupiny B, ale aj vitamín E je v otrubách vysoký. V závislosti od stupňa vymieľania možno získať až 18 kg otrúb zo 100 kg zrna. Pre vysoký obsah vlákniny (10 - 20 %) sú otruby vhodné iba pre prežúvavce a na výrobu kŕmnych zmesí sú menej vhodné, využívajú sa aj pri výrobe kompletných kŕmnych zmesí pre králiky.
Sladovnícke splavky sú v podstate ľahké zrná jačmeňa, šupky a iné primiešaniny, ktoré zostali pri čistení jačmeňa. Z dobre čistených jačmeňov tvoria tieto kŕmne zvyšky asi 0,3 %.
Sladový kvet vzniká ako odpad pri výrobe sladu a obsahuje klíčky a korienky. Pri sušení sladu sa klíčky odlamujú. Sú vysoko stráviteľným bielkovinovým krmivom s obsahom 23,7 % N-látok. Je vhodnou zložkou kŕmnych zmesí v množstve 5 – 15 %.
Pivovarské mláto je vodnatý zvyšok po vylúhovaní zomletého vysušeného sladu. Z pôvodného zloženia jačmeňa obsahuje celé množstvo vlákniny, približne tri štvrtiny N-látok a sedminu bezdusíkatých látok výťažkových. Vzhľadom na vyšší obsah jačmenných šupiek je stráviteľnosť organickej hmoty asi 64 %. Mokré pivovarské mláto má priemerne 22 % sušiny, 4 % stráviteľných dusíkatých látok. Je vhodné krmivo pre dojnice (skrmuje sa 10 - 15 kg na dojnicu a deň); pre výkrmový hovädzí dobytok a mladý chovný dobytok (skrmuje sa 5 - 10 kg na kus a deň). Priaznivo pôsobí na produkciu a kvalitu mlieka. Čerstvé pivovarské mláto sa ľahko kazí, najmä v letných mesiacoch. Ťažko sa silážuje, preto je výhodnejšie ho sušiť. Sušené pivovarské mláto je hodnotným bielkovinovým krmivom. Pre vyšší obsah vlákniny ošípané trávia organickú hmotu iba na 40 %, preto sa podáva len hovädziemu dobytku, a to pri priamom skrmovaní dojniciam v dávke 2 - 3 kg, výkrmovému dobytku 2 kg, mladému dobytku 1 kg denne. Kŕmne zmesi pre hovädzí dobytok obsahujú až 20 % sušeného mláta.
Obilné výpalky
Obilné výpalky sa získavajú ako kŕmny zvyšok pri výrobe liehu. Obilné výpalky sú výživnejšie ako zemiakové alebo melasové, ich výživná hodnota závisí od metódy výroby a množstva sušiny. Ich význam spočíva v schutňovaní niektorých objemových krmív. Vo výpalkoch sa nachádzajú dusíkaté látky, tuky, minerálne látky a množstvo rozličných sacharidov. Všetky druhy sú veľmi vodnaté, obsahujú 92 - 96 % vody. Podmienkou dobrého využitia je ich čerstvosť. Skrmujú sa pri teplote 30 - 40 °C. Studené výpalky sa veľmi rýchlo infikujú a kazia. Pre hovädzí dobytok aj ovce sú výborným krmivom. Skrmujú sa v dávkach do 10 kg na 100 kg živej hmotnosti. Zahustené sa skrmujú v dávkach 0,3 kg na 100 kg živej hmotnosti. Nádoby na výpalky a žľaby treba udržiavať v čistote a často ich dezinfikovať vápnom. Pri kŕmení treba pridávať kŕmny vápenec v množstve 1 g na liter výpalkov. Nepodávajú sa dojniciam a bahniciam vo vysokom stupni gravidity, ako aj chovnému hovädziemu dobytku.
Pšenica
Pšenica (Triticum sativum L.) je obilnina dôležitá pre ľudskú výživu, má veľmi variabilný obsah dusíkatých látok (10 - 17 %, obyčajne medzi 11 - 14 %), preto je potrebné pracovať s hodnotami stanovenými vlastným rozborom. Biologická hodnota bielkovín v pšeničnom zrne je pre nízky obsah albumínov (3 - 5 %), globulínov (6 - 10 %) a vysoký obsah menej hodnotných prolamínov (40 - 50 %) a glutelínov (30 - 40 %) nedostatočná. Glutenín spolu s gliadínom tvoria bielkovinu lepok (glutén). Chemické a fyzikálne vlastnosti lepku spôsobujú tráviace ťažkosti, lebo sa menia na mazľavú cestovitú hmotu, ktorá sťažuje trávenie a peristaltiku čriev.
Z veľkého počtu odrôd sa využívajú na kŕmne účely mäkké pšenice. Pšenica bezprostredne po zbere je horšie stráviteľná a nepriaznivo ovplyvňuje úžitkovosť. Pravdepodobnou príčinou je vyšší obsah rozpustných neškrobových polysacharidov. Pri pozberovom dozrievaní sa ich množstvo 2 až 4 týždne po zbere znižuje, preto pšenicu pred použitím treba niekoľko týždňov skladovať. Pšenica patrí k obilninám s nízkym obsahom vlákniny (2,4 %), tuku, vápnika, pomerne veľkého množstva fosforu, škrobu a vzhľadom na vysokú energetickú hodnotu ju zaraďujeme tiež do zmesí pre intenzívne formy výkrmu dobytka a pre dojnice. Pšenica býva súčasťou väčšiny u nás vyrábaných kŕmnych zmesí aj pre hydinu a ošípané. Zastúpenie pšenice v zmesi pre hovädzí dobytok sa odporúča najviac 25 %, pre výkrmové ošípané a hydinu až 50 % a stupeň šrotovania má byť hrubší. Stráviteľnosť živín, najmä škrobu je dobrá.
Pšeničné otruby majú významné dietetické vlastnosti. Otruby sú mierne laxatívnym krmivom pre všetky druhy hospodárskych zvierat. Ako krmivo sú deficitné na esenciálne aminokyseliny, ako aj na vápnik. Pretože vitamíny sa nachádzajú prevažne v aleurónovej vrstve zrna, nachádza sa v otrubách vysoký obsah vitamínov, hlavne skupiny B a vitamín E. Pre vysoký obsah vlákniny (8 - 12 %) sú otruby vhodné pre prežúvavce, ošípané a hydinu; na výrobu kŕmnych zmesí sú menej vhodné, využívajú sa aj pri výrobe kompletných kŕmnych zmesí pre králiky.
Obilné klíčky pšeničné majú vyšší obsah dusíkatých látok (15 - 21 %), tuku (6 %) a bohaté sú na vitamíny skupiny B aj obsah vitamínu E. Vhodné sú do kŕmnych zmesí pre všetky druhy hospodárskych zvierat, zvlášť pre mláďatá. Veľmi dobre pôsobia na tvorbu mlieka dojníc. Obsah najdôležitejších aminokyselín je uvedený v tabuľke 8. Lyzín je určujúcim faktorom kvality cereálnych bielkovín a jeho obsah v jačmeni je vyšší ako v pšenici, ale nižší než v raži. Tuky tvoria pomerne malý hmotnostný podiel obilného zrna, sú najmä v klíčku. V jačmeni je ich 3,7 %, v pšenici 1 % a v raži 2,2 %.
Dôležitým faktorom je obsah a pomer mastných kyselín, ktoré sú základnou zložkou kovov. Približne polovičné množstvo z nich je zastúpené esenciálnou kyselinou linolovou. Na rozdiel od kukurice, jačmeň obsahuje málo polyénových mastných kyselín a priaznivo ovplyvňuje konzistenciu telového tuku. Vysoká koncentrácia týchto kyselín spôsobuje rýchlejšie kazenie krmív a živočíšnych produktov a mäkší tuk v jatočnom tele, zhoršuje kvalitu pre výrobu trvalých produktov a taktiež znižuje ich kvalitu počas dlhšieho zrenia. Z vitamínov obsahujú najviac vitamínu E a vitamínov skupiny B. Do jadrových zmesí pre prasnice dávkujeme 5 - 8 % obilných klíčkov, pre výkrm ošípaných do 3 %, hydine do 5 % a pre dostihové kone až do 10 %.
Raž
Raž (Secale cereale) je menej atraktívna obilnina. Hoci je cenovo prístupná, zriedkavo sa využíva v krmovinárskom priemysle. Príčinou negatívneho postoja k využívaniu raže je prítomnosť vyššieho obsahu antinutričných látok (hlavne neškrobových polysacharidov, ako sú pentózany, arabinoxylany a beta glukany) a možný výskyt námeľa (kyjaničky purpurovej).
Monogastrické zvieratá tieto súčasti bunkových stien nie sú schopné štiepiť vlastnými tráviacimi enzýmami, často môže dochádzať k zníženiu úžitkovosti zvierat. Dodatočným doplnením kŕmnych zmesí vhodnými enzýmovými komplexami (Roxazym G2) sa potlačia nepriaznivé dietetické vlastnosti, zlepší sa celková využiteľnosť živín z krmiva a minimalizuje sa vylučovanie nestrávených živín do životného prostredia. Čerstvá raž, hlavne bez postupného navykania, vyvoláva zdravotné problémy hlavne koní a gravidných zvierat (koliky, kožné zmeny).
Osvedčuje sa skrmovanie parenej raže v zmiešanine s jačmeňom. Stráviteľnosť raže je nižšia pri hydine (70 %) v dôsledku vyššieho obsahu beta glukanu, na trávenie ktorého najmä mladá hydina nemá enzým glukanázu. Z celkového obsahu 9 - 14 % dusíkatých látok tvoria 30 - 40 % prolamíny, 30 - 50 % glutelíny a len 5 - 10 % albumíny a 5 - 10 % globulíny. Svojou energetickou hodnotou v rámci obilnín sa raž zaraďuje na tretie miesto za jačmeňom a ovsom. Obsah živín v raži je trochu nižší než v pšenici. Do kompletných kŕmnych zmesí pre ošípané nad 50 kg živej hmotnosti sa môže raž zaradiť v 20 % a nosniciam maximálne v 15 % podiele. Raž obsahuje tiež inhibítor trypsín; jeho množstvo je však nižšie než v sóji. Ražné klíčky v porovnaní s pšeničnými sú bohatšie na tuk a bielkoviny, sú málo trvanlivé a majú sa rýchlo skŕmiť.
Kukurica
Kukurica (Zea mays L.) je tiež veľmi stará plodina; z používaných zrnín má najvyššiu výživnú hodnotu, pretože obsahuje vysoký podiel bezdusíkatých látok výťažkových (59,7 - 74,4 %), tuku (3 - 5,6 % je hlavne v klíčku), nízky podiel vlákniny (1,3 - 3,2 %) a veľmi nízky obsah neškrobových polysacharidov. Obsahuje menej dusíkatých látok (8 %) než ostatné obilniny.
Hlavnou zložkou zrna kukurice je škrob; celé zrno obsahuje 72 - 73 % škrobu. Proteín zeín obsahuje veľmi nízku hladinu tryptofánu. Pri normálnej kukurici zeíny predstavujú asi 50 - 70 % z celkového obsahu bielkovín endospermu. Majú vysoký obsah leucínu (18,7 %), fenylalanínu (5,2 %), izoleucínu (3,8 %) valínu (3,6 %) a tyrozínu (3,5 %), ale nižší obsah ostatných esenciálnych aminokyselín.
Kukurica dobrej kvality neprináša väčšie problémy a používa sa vo výžive všetkých druhov a kategórií zvierat. Maximálna prijateľná vlhkosť je 15,5 %, minimálna hektolitrová hmotnosť 67 kg. Podľa pomeru amylózy a amylopektínu rozoznávame dva rôzne typy kukurice - amylózový typ a amylopektínový typ, nazývaný aj waxy kukurica. Tieto dva typy majú rozdielne fyzikálne a chemické vlastnosti, rôznu výživnú hodnotu a rozdielne technologické vlastnosti, dôležité pre ich uplatnenie v priemyselnom procese. Pri amylózovom type je obsah amylózy až 70 %. Tieto kukurice majú široké uplatnenie v potravinárskom, papiernickom a textilnom priemysle i pri výrobe adhezív. Zrno waxy kukurice obsahuje škrob, ktorý je skoro na 100 % zložený z amylopektínu a má uplatnenie hlavne v škrobárenskom priemysle a pri výrobe kŕmnych zmesí.
Kvalitná kukurica môže byť zaradená do kŕmnych zmesí aj v množstve 60 - 70 %, hlavne pri hydine. Do kŕmnych zmesí v podmienkach malých chovov by pomer kukurice a pšenice mal byť 50 % : 30 %, treba zaradiť aj strukoviny. Ak je kukurica v zmesiach pre ošípané zaradená vo väčšom množstve (viac než 50 % z celkového obsahu obilnín), bravčová masť bude mať mäkkú konzistenciu. Zrno kukurice má vysokú kŕmnu hodnotu a vysoký obsah energie, preto je popri ostatných obilninách dôležitým komponentom kŕmnych zmesí, najmä pre prežúvavce sa využíva ako konzervované vlhké kukuričné zrno.
Produkty spracovateľského priemyslu - kukuričné klíčky, kukuričný lepok a vedľajšie produkty pri spracovaní zrna kukurice - kukuričné otruby, sušené liehovarské výpalky, majú tiež široké uplatnenie vo výžive zvierat. Neodporúča sa kukuricu šrotovať do zásoby, lebo sa rýchlo kazí. Pri vysokom podiele kukurice sa zmesi horšie granulujú. Rizikový je obsah plesní a mykotoxínov. Možnosť použitia kukurice potom závisí aj od stupňa kontaminácie. Hladina aflatoxínu, rovnako ako pri ostatných obilninách, nesmie prekročiť hodnotu 0,02 mg na kg.
Ovos
Ovos (Avena sativa L.) je kŕmna zrnovina, ktorá má stredný obsah dusíkatých látok, vyšší obsah vlákniny (10 %) a 5 % tuku, nižšiu energetickú hodnotu v porovnaní s pšenicou, jačmeňom a ražou. Má dobrú dietetickú hodnotu, niektoré zložky bezdusíkatých látok výťažkových tvoria slizy, ktoré priaznivo pôsobia na trávenie. Ovos je zvlášť vhodný pre kone, králiky a všetky mladé a plemenné zvieratá, no zbavený plevíc, aby sa vylúčilo mechanické dráždenie a poranenie sliznice tráviacich ústrojov.
Ovos nahý má oproti ovsu siatemu znížený obsah vlákniny. Lúpaním ovsa sa získava ovsená ryža žltej až hnedastej farby, ktorá obsahuje v priemere 14 % dusíkatých látok, nízky obsah vlákniny a má veľmi dobré dietetické a špecifické účinky. Pre vyššiu cenu sa používa do kŕmnych zmesí pre mláďatá a choré zvieratá.
Tritikale
Tritikale je medzidruhový kríženec pšenice a raže, má potenciálne vysoké úrody zrna, je mrazuvzdorné a odolné proti chorobám, používa sa k výrobe kŕmnych zmesí pre staršie kategórie zvierat v 20 % zastúpení. Obsahuje od 13 do18 % dusíkatých látok s vysokou biologickou hodnotou (tabuľka 5, 7). Obsahuje aj inhibítor trypsínu, ale menej než raž. Ako najvýznamnejšie je využitie tritikale vo výkrme ošípaných (pre mladé zvieratá 10 % a starším 20 %).
V obilninách je nepriaznivé zastúpenie esenciálnych aminokyselín, ktoré nie sú využiteľné na sto percent. Biologická využiteľnosť aminokyselín sa definuje ako percentuálny podiel aminokyselín krmiva, ktoré sú výhradne vstrebané v tenkom čreve a sú k dispozícii k záchovným účelom a k syntéze telových bielkovín (tabuľka 9). Prítomnosť antinutričných látok v jednotlivých krmivách a niektoré technologické zásahy môžu taktiež využiteľnosť aminokyselín významne ovplyvniť, čo má negatívny vplyv hlavne na monogastrické zvieratá.
Pre súčasné systémy hodnotenia kvality krmív pre prežúvavce sú potrebné okrem obsahu živín aj údaje o ich degradácii v bachore. Obilniny na jednej strane predstavujú vo výžive hovädzieho dobytka významný zdroj energie vzhľadom na vysoký obsah škrobu, resp. dostupných sacharidov, na druhej strane je ich využitie obmedzené výživovo-fyziologickými hranicami. Najmä ich množstvo v kŕmnej dávke sa riadi podielom ľahkorozpustných sacharidov v kŕmnej dávke. Pri rýchlom odbúraní ľahkorozpustných sacharidov v bachore vzniká v krátkom čase veľké množstvo unikavých mastných kyselín, najmä kyseliny propiónovej, klesá hodnota pH, čo obmedzuje aktivitu baktérií, ktoré štiepia celulózu. Tým sa zníži prežúvacia aktivita a príjem krmiva zvieratami. Aby sa predišlo negatívnym účinkom z rýchlej a nadmernej tvorby konečných produktov fermentácie, je potrebné zohľadňovať vysoké hodnoty odbúravania živín obilnín.
Odbúravanie, tzv. degradovateľnosť živín v bachore je významný ukazovateľ kvality krmív. Pri obilninách vzhľadom na vysoký podiel škrobu nás zaujímajú rýchlosť a rozsah jeho odbúrania, ale aj rozdiely medzi jednotlivými druhmi obilnín. To, že rozdiely existujú, znázorňujú aj grafy. Priebeh jednotlivých kriviek dáva obraz o tom, ako rýchlo sa z jednotlivých obilnín odbúrava škrob v prostredí bachora. Raž a pšenica sa odbúravajú rýchlo a pri ich väčších množstvách v kŕmnej dávke môžu vzniknúť problémy, ako je acidóza a s ňou spojené zdravotné komplikácie. Naopak, jačmeň a najmä kukurica sú iné a ich škrob sa odbúrava pomalšie a možno ich skrmovať vo väčších množstvách s menším rizikom. Podobné správanie v bachore majú aj dusíkaté látky. Poznanie aj týchto rozdielov umožňuje vhodne kombinovať jednotlivé obilniny v kŕmnych dávkach a využiť ich nutričný potenciál.
Záverom môžeme zhrnúť, že lepšie poznanie výživnej hodnoty jačmeňa, ale aj ostatných obilnín ako krmiva, dáva väčšie možnosti ich zaradenia do kŕmnych zmesí pre zvieratá na úkor alternatívnych krmív, z ktorých sa mnohé dovážajú. Treba však rešpektovať fyziologické špecifiká zvierat pri skrmovaní ich väčších dávok.
Poďakovanie: „Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0477.“
