doc. Ing. Jozef Ďuďák, CSc. | [email protected]

Už viackrát bolo v predchádzajúcich častiach príspevku zdôraznené, že ročné nasadenie stroja je jedným z prevádzkových ukazovateľov, od hodnoty ktorého sa odvodzuje celý súbor predovšetkým nákladových ukazovateľov. V rozhodujúcej miere ovplyvňuje výšku jednotkových priamych nákladov. Ako vplýva vek prevádzky stroja na výšku jeho zdôvodneného ročného nasadenia, sa pokúsime bližšie objasniť v tejto časti príspevku.

Veková štruktúra strojov prevádzkovaných jednotlivými poľnohospodárskymi podnikmi na Slovensku nie je najlepšia. Podľa výsledkov inventarizácie techniky vykonanej pracovníkmi TSÚP v Rovinke k 31. 12. 2013 vo vybranom súbore poľnohospodárskych podnikov bolo zistené, že do veku 4. rokov sme mali v rastlinnej výrobe len 10% strojov, vo veku 4 – 8 rokov to bolo 13% strojov a 77% strojov bolo vo veku nad 8 rokov. V živočíšnej výrobe bola zistená podobná situácie, keď vo veku do 4. rokov bolo evidovaných 9,69% strojov, vo veku 4 – 8 rokov to bolo 15,37% a 74,94% strojov bolo starších ako 8 rokov.

Vek prevádzky stroja je dôležitým ukazovateľom, nakoľko ovplyvňuje hodnotu jednotlivých nákladových položiek. V predchádzajúcich častiach príspevku sme si vysvetľovali, že od veku prevádzky stroja sa odvíja výpočet nákladov na amortizáciu, zúročenie vlastného kapitálu a úrokov z pôžičiek. Vo vzťahoch pre výpočet uvedených nákladových položiek vystupuje zostatková cena stroja, ktorá sa s vekom prevádzky stroja znižuje, a teda aj výška nákladových položiek na odpisy a úročenie vlastného kapitálu sa s vekom prevádzky znižuje.

Avšak dôležitú položku, ktorá bude ovplyvňovať hodnotu ročných fixných nákladov, predstavujú náklady na opravy stroja. Podľa výsledkov niektorých experimentálnych meraní uskutočnených v rámci riešenia diplomových prác vo vybraných poľnohospodárskych podnikoch, s vekom prevádzky stroja v dôsledku jeho fyzického opotrebovania náklady na opravy narastajú, predovšetkým v dôsledku spotreby náhradných dielov (obr. 1). O raste nákladov na opravy stroja v závislosti na veku jeho prevádzky sme sa už nakoniec zmienili aj pri vysvetľovaní vzťahu pre výpočet koeficientu opráv v 4. časti príspevku. V rozhodujúcej miere výška nákladov na opravy stroja závisí od stupňa opotrebenia stroja (práve to sa vyjadruje koeficientom opráv), ale aj úrovne systému technickej starostlivosti, ktorá bude vykonávaná buď vo vlastnej réžii, alebo dodávateľsky formou služieb (servis strojov).

Obr. 1: Náklady na opravy obilných kombajnov rôznych typov vo vybraných podnikoch

Na obr. 2 je naznačený teoretický model výpočtu jednotkových priamych nákladov zohľadňujúci nasledovnú skutočnosť – aby podnik pripravil starší stroj (napr. obilný kombajn na zber), musí pred sezónou investovať do kúpy náhradných dielov a vlastnej opravy. Túto počiatočnú investíciu možno započítať do fixnej zložky ročných nákladov. S nasadzovaním stroja v prevádzke sa síce postupne znižuje jednotková hodnota nákladov na opravy, no po dosiahnutí určitého ročného nasadenia (výkonnosti) už predsezónna príprava stroja v dôsledku jeho vyššieho fyzického opotrebenia nepostačuje a je potrebná ďalšia investícia do náhradných dielov vrátane zvýšenej starostlivosti o stroj formou náročnejšej dennej údržby. Táto investícia v konečnom dôsledku predstavuje nárast variabilnej zložky nákladov, čo sa prejavuje aj postupným nárastom jednotkových priamych nákladov.

Obr. 2: Charakteristika nákladov v závislosti od jeho ročného nasadenia

Pri zohľadnení nárastu nákladov na opravy v závislosti od ročného nasadenia stroja možno potom vzťah (21) upraviť nasledovne:

              (29)

kde: _rN_ks(t)- ročné fixné náklady stroja navýšené o hodnotu nákladov na predsezónnu prípravu stroja
v €.rok^-1,
_jN_e - jednotkové náklady na energiu v €.MJ^-1,
_jN_zp - jednotkové náklady na živú prácu v €.MJ^-1,
_jN_oú - jednotkové náklady na opravy a údržbu v €.MJ^-1,
k_o - koeficient opráv,
W_r  - skutočné ročné nasadenie (využitie) stroja v MJ
W_n  - normované ročné nasadenie (využitie) stroja, pre ktoré bol stanovený koeficient opráv v MJ.

Zo vzťahu (29) možno potom vypočítať aj hranicu ekonomickej efektívnosti, po ktorú sa ešte oplatí takto hodnotený stroj nasadzovať. Túto hodnotu možno vypočítať zo vzťahu:

              (30)

Z uvedeného je zrejmé, že s vekom prevádzky by sa malo využitie strojov postupne znižovať, nakoľko to zodpovedá efektívnosti ich prevádzky. V našom príklade staršieho (viac ako 8 ročného obilného kombajnu vyšla optimálna ročná výkonnosť na úrovni približne 350 ha.rok^-1. S takýmto využívaním strojov nakoniec uvažujú aj niektorí autori, ktorí sa vo svojich prácach tejto problematike venujú aj podrobnejšie.

Ako už bolo vyššie naznačené, v praxi prevažujú stroje s vyšším vekom prevádzky, ktoré by v prípade normálne fungujúcej ekonomiky v podnikoch mali byť už dávno nahradené novšími strojmi formou obnovy strojového parku. Kedy nastane „vhodný“ termín výmeny stroja skúsime si vysvetliť v ďalšom texte.

Teoretické východiská obnovy strojov

Teórie učí a prax potvrdzuje, že prosperita podnikov dnes vo veľkej miere závisí predovšetkým od efektívnosti využívania strojov a zariadení podniku, tzn. od ich optimálneho riadenia a udržiavania v produktívnom stave.

Stroje a výrobné zariadenia sa v procesoch výroby nespotrebovávajú tak, ako pracovné predmety, a teda neprenášajú svoju fyzickú podstatu do výrobkov, ktoré produkujú. Ich materiálne vlastnosti, dlhodobosť a tiež spôsob, akým sa v prospech výroby využívajú, má však za následok vznik a priebeh určitých foriem postupného opotrebovávania až do okamihu, kedy sa opotrebujú úplne. Podstatou tohto procesu je postupná strata funkčných vlastností strojov a výrobných zariadení.

Proces straty funkčných schopností strojov a výrobných zariadení súvisí s ich fyzickým opotrebením. Súčasne so stratou úžitkových vlastností strácajú hodnotu úžitkovú. Tým definujeme pojem opotrebovávania strojov a výrobných zariadení v ekonomickom zmysle, ktorým preto rozumieme spoločnú stratu ich úžitkovej hodnoty.

Spolu s fyzickým opotrebovávaním každý stroj, resp. výrobné zariadenie podlieha i tzv. morálnemu opotrebovaniu. Toto sa neprejavuje jeho materiálnymi zmenami, ale je v podstate dôsledkom pôsobenia technického rozvoja, vplyvom ktorého dochádza k vývoju a výrobe modernejších strojov a výrobných zariadení toho istého druhu. V súvislosti s uvedeným vystupuje do popredia ďalší mimoriadne zložitý problém, tvoriaci integrálnu súčasť procesov riadenia reprodukcie strojov a výrobných zariadení, a tým je určovanie ich životnosti. Vyplýva to z toho, že životnosť konkrétneho stroja, resp. výrobného zariadenia a jej konkrétne parametre podliehajú pôsobeniu najrôznorodejších, často i protichodne pôsobiacich faktorov.

Ide predovšetkým o vplyv:

• materiálových vlastností strojov a výrobných zariadení,
• funkčných (technicko-technologických) charakteristík strojov a výrobných zariadení,
• postavenia, významu a špecifík odvetvia materiálnej výroby, v ktorom stroje, resp. výrobné zariadenia pôsobia,
• charakteristiky plánu rozvoja odvetvia, predovšetkým zvolenej koncepcie reprodukcie strojov a výrobných zariadení,
• spôsobu získavania a podielov prostriedkov, vynakladaných na reprodukciu strojov a výrobných zariadení, vrátane prostriedkov devízových,
• spôsobu nadobúdania strojov, resp. výrobných zariadení (vlastná výroba, dovoz, výroba v kooperácií),
• charakteristiky pôsobenia technického rozvoja a pohybu cien strojov a výrobných zariadení v skúmanom odvetví apod.

Tieto a iné faktory v konkrétnom podniku cez životnosť stroja, resp. výrobného zariadenia určujú, ako dlho sa daný druh a typ bude využívať, t.j. celkovú charakteristiku procesov jeho využívania, údržby a opráv, vyraďovania, zavádzania nového zariadenia, zariadenia vyspelejšieho, ich vzájomný pomer atď.

Inými slovami životnosť každého stroja a každého druhu výrobného zariadenia sa v závislosti od spôsobu, akým tieto faktory pôsobia, môže skracovať alebo predlžovať. Keďže ide evidentne o faktory dynamické, ani životnosť strojov, resp. výrobných zariadení v danom podniku nebude veličinou konštantnou. Táto sa bude so zvyšovaním miery vyraďovania skracovať, podobne ako v prípade, že sa zvýši tempo prírastkov zavádzania nových strojov a výrobných zariadení apod.

Riadiaci subjekt v konkrétnom podniku pri praktickom riadení využívania a obnovy strojov a výrobných zariadení musí najčastejšie riešiť úlohy, súvisiace s činnosťou a obnovou:

• jednotlivých výrobných strojov,
• skupín výrobných strojov a zariadení rovnakého typu,
• ucelených výrobných zariadení (technologických celkov na úrovni výrobných liniek).

Ide o úlohy, v ktorých sa vzájomne prelínajú všetky vyššie uvedené možnosti, navyše tieto v sebe koncentrujú nielen snahu po optimalizácií času ich skutočného využívania vo výkonných zložkách podniku, ale i spôsobu ich využívania.

Podľa toho, ktorá stránka reprodukcie stroja, resp. výrobného zariadenia bude v analyzovanej situácií z hľadiska riadiaceho subjektu problémom, ktorý tento chce alebo musí riešiť, rozlišujeme tieto základné modely úloh:

• model úlohy výmeny stroja, resp. výrobného zariadenia z titulu jeho fyzického opotrebenia,
• model úlohy opodstatnenosti skupinovej výmeny funkčne rovnorodých prvkov systému,
• model úlohy procesu spoločného obnovovania výrobného zariadenia,
• model úlohy preventívnej kontroly prevádzkyschopnosti výrobného zariadenia,
• model úlohy výmeny výrobného zariadenia za účelom predchádzania vzniku strát v systéme,
• model úlohy určovania spoľahlivosti práce výrobného zariadenia alebo technologického celku.

Modelovanie procesov obnovy

Modelovanie procesov obnovy je založené na teórii pravdepodobnosti. Pri modelovaní úloh obnovy základných prostriedkov je dôležitým ukazovateľom životnosť tzn. čas bezporuchovej prevádzky základných prostriedkov, čas zaradenia prostriedkov do používania až po okamih jeho vyradenia z používania.

V rámci analýzy procesu obnovy využívame základné prístupy:

• nákladový prístup – zohľadňuje výšku nákladov súvisiacich s používaním základných prostriedkov a ich optimalizáciu,
• pravdepodobnostný prístup – v rámci ktorého kritérium predstavuje čas obnovy základných prostriedkov  resp. časový okamih pre vykonanie obnovy,
• spoľahlivostný prístup – pri ktorom sa hodnotí kritérium spoľahlivosti základných prostriedkov,  ktorým môže byť napr. určitá hranica bezporuchovej prevádzky.

Nákladový prístup k určeniu termínu obnovy stroja

V procese využívania strojov a ostatných základných výrobných prostriedkov sú základnou nákladovou položkou, ktorá odzrkadľuje kvalitu plnenia ich funkcie od okamihu zaradenia do prevádzky, prevádzkové náklady N_p, ktoré odzrkadľujú proces ich fyzického opotrebenia. V rámci prevádzky strojov a výrobných zariadení sa uskutočňujú dve dôležité činnosti, a to ich oprava a údržba, a preto náklady na prevádzku vyjadríme ako súčtovú funkciu týchto dvoch nákladových položiek:

              (31)

Druhou nákladovou položkou celkových nákladov sú náklady vo všeobecnosti považované za „straty“, ktoré vznikajú využívaním základných prostriedkov. Ich veľkosť je určovaná spôsobom odpisovania vo forme tzv. odpisov, ich veľkosť je potom daná nelineárnym vývojom zostatkovej ceny:

              (32)

kde: O_c - obstarávacia cena,
O_t - odpisy v časovom intervale t, pričom t patrí do intervalu <0 až n>.

Všetko sa uskutočňuje v časovom intervale (t) preto musí byť celá účelová funkcia definovaná na tomto intervale.

Celkové náklady na prevádzku základných prostriedkov v závislosti od času jeho využívania N_c potom vyjadríme:

N_c(t) = N_p (t)+ C_z (t)                              (33)

              (34)

              (35)

Tento model predstavuje nákladovo orientovaný model, ktorého optimalizácia spočíva v minimalizácii celkových nákladov na využívanie základných prostriedkov.

Príklad uplatnenia nákladového prístupu

Pokúsime sa ho vysvetliť na základe údajov o prevádzke traktora s výkonom motora 210 kW, ktoré boli uvedené v tabuľke č. 1 zaradenej do 1. časti príspevku. Podnik po zaradení traktora do prevádzky v roku 2006 zvolil rovnomerný daňový (a zároveň aj účtovný) odpis na obdobie 6-tich rokov. Na základe získaných údajov o vývoji nákladov na amortizáciu traktora a nákladov na opravy a údržby traktora bol podľa vyššie uvedenej metodiky zostrojený model grafického vývoja nákladov (obr. 3), z ktorého je zrejmé, že do termínu odpisovania traktora, ktorý bol ukončený na začiatku roku 2012 celkové náklady N_c náklady klesali a potom sa opätovne začali zvyšovať. Uvedený termín (rok 2012, prípadne začiatok roku 2013) by sa v zmysle popisovanej metodiky mohol považovať za optimálny termín vyradenia traktora z prevádzky. Je totiž zrejmé, že po tomto termíne už budú rásť iba náklady na opravy traktora  a jeho „úžitková hodnota“ sa už ďalej zvyšovať nebude.

Obr. 3: Vývoj nákladov na prevádzku traktora

Záver

Popisovaný nákladový prístup k stanoveniu vhodného termínu obnovy strojov sa podľa údajov dostupnej literatúry dosť často používa pri modelovaní procesu obnovy strojov hlavne v podnikoch služieb fungujúúcich v zahraničí. Volia sa rôzne spôsoby (metódy) odpisovania strojov a hľadajú sa vhodné alternatívy ich prevádzky. Často sa stretneme s tým, že podnik služieb po štyroch – piatich rokoch stroj z prevádzky vyradí a kúpi si nový. Je tomu tak z toho dôvodu, že v tomto čase má ešte vyraďovaný stroj určitú zostatkovú cenu, tzn. že nie je ešte úplne odpísaný a jeho „úžitková hodnota“ umožní jeho často výhodný odpredaj. Všetko je to, samozrejme, možné len vtedy, keď dostatočne funguje „normálna“ ekonomika prevádzky techniky, o ktorej sme sa už vyššie zmienili.

© 2024 Agroporadenstvo.sk | Vytvoril a prevádzkuje: Inštitút znalostného pôdohospodárstva a inovácií | Valid XHTML | CSS
Úvod |  Mapa stránok |  Novinky e-mailom |  Vyhlásenie o prístupnosti