|
V Európskej Únii boli v minulom roku prijaté nové nariadenia pre ekologickú poľnohospodársku výrobu, ktoré zrušili právny rámec EP zavedený v EÚ v roku 1991. V nariadení Rady (ES) č. 889/2008 sú pravidlá ekologickej poľnohospodárskej výroby, označovania a kontroly. Nariadenie Komisie (ES) č. 1254/2008 upravuje činnosť ako je výroba biokvasníc, nariadenie Komisie (ES) 710/2009 zavádza novú oblasť, a to živočíšnu akvakultúru a produkciu morských rias v systéme eko. Novinkou je zároveň aj nariadenie Komisie (EÚ) č. 271/2010, ktoré prináša pravidlá uplatňovania nového celoeurópskeho BIO loga. Čo táto zmena legislatívy prinesie ekologickým poľnohospodárom na Slovensku, aká je situácia v eko poľnohospodárstve u nás a rôzne názory naň, sú predmetom tohoto článku.
Legislatíva a situácia v EPV na Slovensku
Podľa Ing. Schlosserovej (ÚKSÚP Bratislava)
prináša nová legislatíva najmä jasnejšiu formuláciu princípov a
pravidiel ekologickej poľnohospodárskej výroby (EPV). Sprísnili
sa neekologické vstupy z pohľadu GMO, to znamená zákaz používania
produktov, ktoré boli vyrobené pomocou GMO aj z GMO. Pri nákupe
neekologických vstupov musí byť vyhlásenie o neprítomnosti GMO.
Na druhej strane prinášajú nové pravidlá aj zjednodušenie, pretože
sa už nevyžaduje povoľovanie prípravkov na ochranu rastlín inšpekčnou
organizáciou, aj keď na úrovni členského štátu musí byť daný prípravok
do EPV povolený.
Ako pokračuje Ing. Schlosserová: "Systém
EPV je na Slovensku dobre nastavený a komunikácia je funkčná". Pozitívum
vidí v tom, že sa u nás v ostatnej dobe zvýšilo percento využívania
dopestovanej bioprodukcie na kŕmenie ekologicky chovaných hospodárskych
zvierat (70 %). Vznikol tak uzavretý cyklus, čo je správny prístup.
Tiež už neplatí, že biofarmári predávajú celú bioprodukciu do západoeurópskych
štátov. Problém však vidí v tom, že sa biofarmári nespájajú, nevytvárajú
odbytové združenia, a preto musí každý z nich stíhať všetko - od
vzdelávania a osvojovania si prísnych pravidiel, cez manažovanie
produkcie, zháňanie biokrmiva pre zvieratá, zaobstarávanie bioosiva,
organizovanie zberu, uskladňovanie, až po hľadanie obchodného partnera
pre svoje produkty, a to je veľa zodpovednosti naraz. V iných členských
štátoch funguje profesionálny servis a spoľahlivé služby, dotované
poradenstvo, zväzy zamerané na ekologickú poľnohospodársku výrobu.
Okrem toho, biofarmári v rámci EÚ agroenviromentálnych politík môžu
žiadať o finančnú podporu, ktorá je ale ešte stále nižšia ako v
starých členských štátoch, aj keď pravidlá sú v celej EÚ-27 úplne
rovnaké".
Získanie biocertifikátu sa v EÚ riadi jednotným princípom
a v členských štátoch má rovnakú výpovednú hodnotu. K tomu Ing.
Schlosserová dodáva: "Na Slovensku sme nezaviedli na žiadnej
úrovni prísnejšie pravidlá ekologickej poľnohospodárskej výroby,
čím sa líšime napríklad od Dánskeho kráľovstva, kde sa živočíšna
výroba riadi prísnejšími pravidlami, alebo od rakúskeho ekologického
zväzu Ernte, ktoré má voči EÚ pritvrdené pravidlá výroby biopotravín".
Podľa Ing. Babkovej vadí biopestovateľom
na Slovensku najmä byrokracia: "Zoznam povolených prípravkov a hnojív
vychádza bežne až v priebehu roka, pritom má platiť už od začiatku
januára. Choroby a škodcovia však nepočkajú, a tak často v apríli
hľadáme, či už vyšiel aktuálny zoznam alebo ho treba urgovať. Povolené
prípravky je možné použiť len vtedy, ak majú na Slovensku platnú
registráciu. Ale o registráciu pre malé množstvá nemajú záujem firmy,
ktoré obchodujú s agrochemikáliami. Registráciu treba po niekoľkých
rokoch obnovovať, ale obchodníci to nesledujú, nikoho nezaujíma,
že nemáme čím v EPV striekať, lebo postrekom, ktoré boli aktuálne
vlani, už skončila registrácia. Rovnako je to aj s hnojivami. Aj
tých málo prírodných, ktoré by sme mohli používať, nemajú výrobcovia
zaregistrované do EPV. V okolitých krajinách je to oveľa jednoduchšie".
Ako dodáva na margo legislatívy Ing. Halmeš
(SEMA-HŠ, s.r.o.): "Vždy je čo vylepšovať. S prijatím pravidiel
EÚ vznikla napríklad určitá medzera v kontrole pri predaji bioprodukcie.
Kedysi bol systém nastavený tak, že inšpekčnej organizácii bolo
nahlásené celkové množstvo dopestovanej bioprodukcie a potom boli
vydávané certifikáty vždy pri predaji konkrétneho množstva. Teraz,
podľa pravidiel EÚ, je certifikát vydaný len na celú produkciu.
Vzniká tak teoreticky, ale aj prakticky, priestor pre podvodníkov,
ktorí môžu nakúpiť bioprodukciu, získajú certifikát a potom nakúpia
produkciu od konvenčného pestovateľa a dokladujú ju ako bioprodukciu.
Takže teraz je tá kontrola síce jednoduchšia, ale myslím, že predtým
bola lepšia".
Plochy EPV a trh s bioproduktmi
Podľa aktuálnych správ sa trh s ekologickou produkciou vo svete stále rozširuje. Najrozsiahlejšiu ekologickú poľnohospodársku produkciu má Austrália s 12 miliónmi hektárov. Bioprodukcia je v tejto krajine veľmi obľúbená a vo veľkej miere sa tam aj spotrebuje. Výrazný nárast eko produkcie je v ostatnom období aj v Latinskej Amerike (takmer 3 mil. ha). V krajinách EÚ je ekologicky obhospodarovaných 4,1 % poľnohospodárskej pôdy, čo predstavuje 7,8 mil. ha pôdy. Z toho najviac pripadá na Španielsko (1,3 mil. ha), nasleduje Taliansko (1 mil. ha) a Nemecko (0,9 mil. ha). Najviac z podielu obhospodarovanej pôdy však eko poľnohospodárstvo dosahuje v Rakúsku (16 %), vo Švédsku (10 %) a Taliansku (9 %).
Na Slovensku bolo v roku 2009 evidovaných 371 biofarmárov
(nárast o 6 % oproti r. 2008), ktorí obhospodarovali celkovo 146
762 ha poľnohospodárskej pôdy. Slovensko je špecifické aj v tom,
že biofarmy sú tu výrazne väčšie ako v EÚ-15. V roku 2001 bol počet
biofariem s viac ako tisíc hektármi bežný, kým napríklad v Rakúsku
bol toho času priemer veľkosti biofariem pod 10 ha. Trend vývoja
veľkosti plôch slovenských biofariem vykazuje pokles po vstupe do
EÚ, dôvodom je narastajúci počet SHR v systéme EPV.
Pokiaľ ide o trh s bioproduktmi, viacerí opýtaní
sa zhodujú v názore, že je obrovský rozdiel medzi slovenským a zahraničným
trhom. Ako hovorí Ing. Schlosserová: "Jednoznačne trh s bioproduktmi
na Slovensku nie je na dostatočnej úrovni a spotrebitelia nie sú
informovaní o tom, v čom spočíva BIO kvalita. Okrem toho, vzhľadom
na súčasný pomerne vysoký podiel ekologicky obhospodarovanej pôdy
(ku koncu januára 2010 až 10.8 % celkovej poľnohospodárskej pôdy
sa v SR obhospodarovalo ekologicky), počet spracovateľov bioproduktov
je pomerne nízky".
Štatistický prieskum ďalej ukázal, že biosyrov sa v supermarketoch predalo 4-krát viac ako v bioobchodoch. Čo sa týka mlynských bioproduktov predané množstvá boli o 10 % vyššie v prospech supermarketov. V supermarketoch sa predalo dvadsaťkrát viac čerstvých pekárenských bioproduktov ako v bioobchodoch. Až 61 % slovenských biocestovín si spotrebitelia nakúpili v supermarketoch. Najväčší podiel na Slovensku vyrobených ekologických potravín (37,5 %) tvorili mlynské bioprodukty, ktoré patria nielen medzi prvé slovenské certifikované biopotraviny, ale tiež už viacero rokov si udržiavajú prvé miesto v množstve vyprodukovaných aj predaných slovenských biopotravín a to nielen slovenským spotrebiteľom, ale aj do zahraničia.
S tým súhlasí aj Ing. Halmeš a dodáva:
"Spracovateľský priemysel je u nás veľkým problémom, väčšinu našej
produkcie vyvážame do zahraničia a potom sa sem vracajú hotové bioprodukty.
Pri živočíšnej výrobe je problém, že u nás neexistujú bitúnky na
spracovanie ekologického mäsa. Mäso, ktoré je v EKO kvalite, sa
väčšinou predáva ako konvenčné. A, samozrejme, na Slovensku chýba
aj konzument a kúpna sila je malá".
Ing. Babková dodáva: "Kým za hranicami
nájdeme celé biosupermarkety, na Slovensku je problém nájsť obchodík,
ktorý by do svojho sortimentu zaradil čerstvú biozeleninu alebo
biozemiaky, lebo musia byť skladované oddelene od ostatných produktov.
Obchodníci preto žiadajú časté dodávky malých množstiev, čo zvyšuje
cenu produktov. Ich marža nie je najmenšia, preto sú na Slovensku
biopotraviny veľmi drahé".
Prof. Michalík (Univerzita sv. Cyrila a Metoda,
Trnava) považuje pojem biopotraviny naopak za marketingový fenomén.
Predsa každá potravina, okrem kuchynskej soli a niektorých potravinových
aditív, je predovšetkým biologická. Vzniká dojem, ako keby v rámci
systémov konvenčného poľnohospodárstva neboli produkované bioprodukty,
t.j. výživne hodnotné a zdravotne nezávadné. Podľa jeho názoru rast
počtu biofariem súvisí so snahou výrobcov diverzifikovať výrobnú
činnosť, a tým sa výraznejšie presadiť na konkurenčnom trhu s potravinami.
Ako dodáva: "Ide predovšetkým o komerčný záujem výrobcu osloviť
a zaujať spotrebiteľa a dosiahnuť vyšší zisk. Na druhej strane,
spotrebiteľ musí byť presvedčený, že za vyššiu cenu dostane aj vyššiu
kvalitu. Je možné konštatovať, že počet solventných spotrebiteľov,
ktorí sú presvedčení o vyššej kvalite produktu, rozhodne aj o rozšírení,
eventuálne redukcii biofariem. Avšak otázne je, či zo strany spotrebiteľa
bude pretrvávať záujem a ochota platiť za tzv. biopotraviny vyššie
ceny". Je potrebné doplniť, že relatívny nárast plôch v rámci EPV
je čiastočne ovplyvnený aj absolútnym úbytkom poľnohospodárskej
pôdy a nárastom podielu TTP.
Bio či nebio?
Pri hodnotení ekologického poľnohospodárstva a biopotravín
sa môžeme stretnúť s rôznymi názormi. Niektorí sú presvedčení o
lepšej chuti a vyššej výživnej hodnote biopotravín, iní naopak zastávajú
názor, že neexistuje rozdiel medzi konvenčnou potravinou a biopotravinou.
Ako dlhoročný pestovateľ v systéme EPV k tomu Ing. Halmeš
podotýka: "Z úst jedného politika som počul, že nie je proti biopotravinám
- kto na to má, nech si priplatí. Ale to nie je o tom. Celú ekológiu
a výrobu biopotravín musíme chápať ako súčasť zdravotnej prevencie
ľudí a snažiť sa, aby sa na to naučilo čo najviac ľudí. Myslím si,
že biopotraviny sú určite zdravšie, veď ja som už 13 rokov nedal
do pôdy žiadne priemyselné hnojivo, používam len organické hnojivá
alebo horniny ako je vápenec, draselná soľ či mletý fosfát".
Podobný názor zastáva aj Ing. Babková:
"Určite sú biopotraviny zdravšie aj chutnejšie a mali by byť viac
propagované. Napríklad aj tým, že v obchode by bol biovýrobok vedľa
nebio, aby si mal spotrebiteľ možnosť porovnať cenu a zvážiť, či
deťom predsa len nekúpi biojogurt, ktorý je len o pár centov drahší.
Alebo zavedením biopotravín do škôl, nemocníc, závodného stravovania,
aby sme zase zistili, že zemiak chutí ako zemiak, nie ako voda".
Na margo toho Ing. Schlosserová dodáva:
"Pri výrobe biopotravín sa jednoznačne používajú certifikované biosuroviny,
nepoužíva sa ionizačné žiarenie, je tu zákaz GMO zložiek v plnej
škále, zákaz chemických ochucovadiel, syntetických farbív, syntetických
konzervačných látok, atď. Ekologická potravina, biopotravina, je
tak nositeľom myšlienky špeciálnej poľnohospodárskej produkcie zachovávajúcej
prírodu pre ďalšie generácie. V tejto súvislosti je zaujímavou novotou
terminológie EÚ nariadení platných od 1. januára 2009 aj fakt, že
výraz "konvenčná potravina" sa nahrádza novým výrazom "neekologická
potravina".
Oslovili sme pri tejto téme aj Ing. Čaradu
z PD Čachtice. Ako hovorí, jeho pohľad na ekologické poľnohospodárstvo
je dosť rozpačitý: "Počas pracovnej cesty v Rakúsku sme navštívili
niekoľko ekofarmárov a nadobudol som dojem, že majú zanedbané a
neudržiavané sady. Farmár, ktorého sme navštívili, nevedel tento
spôsob hospodárenia ani logicky vysvetliť a aj ostatné farmy neboli
príliš vzorové".
Podľa prof. Michalíka je otázka, či
sú biopotraviny zdravšie v porovnaní s konvenčnými potravinami,
zložitá a ani odpoveď nemôže byť jednoduchá a jednoznačná. "Pokiaľ
ide o rastlinné produkty, ich kvalita je vždy hodnotená podľa kritérií
výživnej a technologickej kvality. Pojem "zdravé" potraviny preto
nie je odborne primeraný, veď predsa nemôžem súhlasiť s tým, že
potraviny pripravené v podmienkach konvenčného poľnohospodárstva
a priori nie sú zdravé. Keby to bola pravda, tak je doslova nemorálne,
že iba časť populácie má nárok, alebo správnejšie, môže si dovoliť
zdravé potraviny. Aj napriek tomu, že sú bioprodukty dopestované
v tzv. ekologických podmienkach, nemusia vždy zodpovedať parametrom
zdravej potraviny. Príkladom môže byť pestovanie zeleniny, napr.
papriky, kde nezávisle od toho, či bola dopestovaná v konvenčnom
alebo ekologickom systéme, doba zberu ráno alebo večer pred expedíciou
na trh spotrebiteľovi môže ovplyvniť kontamináciu produktov pre
ľudí toxickými dusičnanmi. V súčasnej dobe neexistujú žiadne odborné
argumenty o tom, že iba produkty dopestované v podmienkach bez aplikácie
priemyselných hnojív (najmä dusíkatých) sú zdravé a patria do kategórie
bioproduktov. Avšak aj dodržiavanie vedeckých princípov pestovania
v rámci konvenčných technológií minimalizuje prítomnosť týchto nežiaducich
látok v úrode. Naplnenie tejto požiadavky sa zabezpečuje jednak
záväznými termínmi aplikácie, kde sa vychádza zo zásady, že ochranná
doba pre fungicídy a insekticídy je 7-21 dní. Oveľa zložitejšia
situácia je v prípade aplikácie herbicídov, pri ktorých rezíduá,
najmä v pôde, môžu dlhodobo pretrvávať. Okrem toho, nezávisle od
systému pestovania, je porast pod stálou ekologickou záťažou plynných
a tuhých kontaminantov ovzdušia (oxid siričitý, oxidy dusíka, ťažké
kovy a ďalšie). Treba si uvedomiť, že výživa rastlín je striktne
minerálna. Preto nezávisle od toho, aké hnojivo sme do pôdy aplikovali
(priemyselné alebo organické), rastliny vždy prijímajú iba dusík
vo forme dusičnanov a amoniaku. V tomto smere nie je rozhodujúca
forma hnojiva, ako to upravuje Zákon č. 421, ale predovšetkým dávka
aplikovaného dusíka v hnojive. Priemerné dávky aplikovaných živín
priemyselnými hnojivami sú na Slovensku podľa podkladov ÚKSÚP-u
nízke a v prípade dusíka sú na úrovni 50 kg/ha N. Súčasný stav vo
výžive dusíkom, ale aj ďalšími živinami v našich podmienkach, možno
považovať za kritický a zodpovedá úrovni reálnej minimalizácie výživy
a hnojenia plodín. Podľa môjho názoru iba porast, ktorý je v dobrom
kondičnom a zdravotnom stave, je schopný vytvoriť výživne i technologicky
hodnotnú produkciu. Perspektívu vidím iba v ekologizácii celého
pestovateľského systému, t.j. racionálnu optimalizáciu pestovania
na vedeckých základoch a pri prísnej a permanentnej kontrole".
Vystavené 13.9.2010
|
